reklama

O súčasnej slovenskej literatúre

Prvá časť článku je venovaná smrteľne vážnemu rozumovaniu o neliterárnej literatúre a druhá malej letnej recesii.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)

Keď som na svojom blogu o vzťahu fyziky a matematiky nedávno napísal, že cieľom fyziky je predpovedať budúcnosť a cieľom matematiky riešiť presne definované problémy, žiadalo by sa azda tiež uviesť, čo je cieľom literatúry. Podľa môjho názoru by malo byť trojjediným cieľom spisovateľa čitateľa inteligentne pobaviť, poučiť a tiež vyprovokovať pocit súznenia medzi tvorcom diela a jeho prijímateľom. Kedysi to bolo tak, že prozaik musel skonštruovať pútavý príbeh (aby pobavil, zaujal či eventuálne dojal), medzi riadky tohoto nenudného rozprávania mohol eventuálne včleniť fakty, o ktorých máloktorý čitateľ predtým počul (aby poučil) a tiež musel s finesou zakomponovať do textu zložitosť, radosť a či bolesť ľudského údelu (aby nechal súznieť). Ako to už s ľudskými aktivitami býva, časom sa ustálili nejaké zásady formy a štýlu románu a tak niekto, kto už čo-to prečítal, mohol posúdiť, či ich autor rešpektuje, przní alebo (v zriedkavých prípadoch) inovuje k lepšiemu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nechcem tu rozoberať, kde a kedy sa to zmenilo, smutno však konštatujem, že na celom svete sa dnes presadzuje trend (na Slovensku dokonca dominantne) vyzdvihovať ako skutočne umelecky hodnotnú literatúru tzv. "neliteratúru". Pútavosť príbehu už nie je dôležitá, forma, kompozícia ba i žáner bývajú úmyselne rozbité na kúsky, veľké city, ktoré robia človeka človekom sa banalizujú, len aby nepôsobili brakovo, životná skúsenosť a akumulovaná múdrosť tvorcu ( ak existuje) sa prejavuje (ak sa prejavuje) roztriešteným filozofovaním len tak voľne prihodeným do osnovy ako kus blata nalepený na múr, trivialita úvah sa zakrýva rušivou morbídnosťou, hrubozrnnými nefunkčnými vulgarizmami a neprirodzenou lascívnou erotikou. Ak sa do toho pridá lacné machrovanie vo forme obsiahlych pseudozasvätených analýz výtvarných či hudobných kreácií, ktorých podávatelia pritom onanujú prenesene aj doslovne, vzniká pomerne verný obrázok toho, čo súčasná slovenská literárna kritika považuje za "hodnotnú" tvorbu a čo sa pani Vallová snaží prezentovať v zahraničí ako intelektuálnu vizitku obyvateľov Slovenskej republiky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Osobne nemám nič proti tomu, aby sa román nedal zaradiť do žiadneho žánru, aby nikde nezačínal ani nikde nekončil, aby jednotlivé dejové línie na seba buď nenadväzovali alebo nadväzovali krkolomne prepletene, aby sa odbočovalo z odbočiek a cyklilo z cyklov, aby sa postavy prelínali jedna cez druhú, aby existovali aj neexistovali zároveň, aby egá bojovali s alter egami, fúzovali sa roviny reality s imaginatívnom atď, ak by toto všetko slúžilo účelu pobaviť, poučiť či vyprovokovať súznenie. Podobne ako dribling vo futbale má hlavne tú funkciu, aby sa futbalista uvoľnil a založil akciu s výhľadom na jej konci skórovať, podobne cifrovanie s formou či kompozíciou románu je nesamoúčelné len vtedy, keď sa primárne orientuje na naplnenie cieľa napísaného diela. Samozrejme, samozrejme, možno sú ľudia, ktorí súznejú pri reťazení holých viet, čítaní banálnych filozofických pseudoúvah či bombardovaní obscénnou erotikou, ale keď sa tento spôsob tvorby kladie oficiálnou literárnou kritikou na piedestál, tak potom je niekde problém.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Nakoniec ešte snáď toto : Prečítal som si niekoľko textov Anasoftom najvyššie oceňovaných autorov a na základe tejto skúsenosti tu prikladám malú paródiu "veľkého umenia v slovenskom podaní", ktorá syntetizuje mnou práve vyjadrené pozorovania. Ospravedlňujem sa za vulgarizmy, bez ktorých by obrázok nebol verný, pričom vyjadrujem presvedčenie, že skutočný anasoftový umelec, by bol v tomto smere ešte ďaleko tvrdší...

Názov poviedky: Odvrátená strana kamzíka

Autor: Vilibal Mitraň

Muž vyzeral unavene. Zdalo sa mi, že ho odniekiaľ poznám. Žeby mi smrdeli kvapky jeho potu v nabitej električke, keď som na stojáka preťahoval neznámu londýnsku aristokratku ? Cez okno mi ukazoval svoj pravý bok čierny kamzík. Stál osamotený na streche Manderláku a závidel mi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-Mrd, mrd, mrd, - rytmila súlož.

-Cmrnc, Cmrnc,Cmrnc, - cilingala šalina.

- Kvap,kvap, kvap, - stekali na zem páchnuce kropaje znoja.

Zmráka sa, nad antimestom kvília besy.

- Môžete mi pomôcť sa obesiť? - zabublal muž hlasom hlbokým ako žumpa.

- Samozrejme, - zdvorilo som ho uistil.

Dunaj. Breh. Cyklohexanaminoacetát. Pijem nahý. Plnými dúškami. Smrdutú hlienovitú. Vodu. Bojím sa. Čo keď mi pes idúci okolo odhryzne zvieratko v mojom rozkroku? Toledo. El Greco. Obraz "Pohreb grófa Orgaza". Anachronická bezperspektíva. Levitácia neba. Línia bez horizontu. Vypätý manierizmus. Kontrast. Autentická inšpirácia. Trpná poslušnosť. Triezva mimika. Obraz ? Alebo Orgaz ? Boh? Alebo Bach? Bum ? Alebo bác? Vzmach!

- Aaaach, gróf Orgazmus! - zrevem a vyvrcholím.

- Jebe ti? - zapiští moja ukojená sústojnica so silným anglickým prízvukom.

Električka prudko brzdí a kamzík sa chichoce:

- Po koite je zviera smutné, - zvestuje mi.

Za pornografického hrkotu hrncov muž ukotví šibeň v mŕtvolných buľvách našej sterilnej doby, akoby bolo čosi nezriadené a pudové v pozadí vareného jedla.

- Máte druhohorne jašteriu intuíciu, - oznámi chirurg pacientke na operačnom stole, odreže si so skalpelom gule, prefacká nimi jej tvár a prišije si ich naspäť.

- Nie, - zaprotestuje žena. - Ja mám len elastickú pičku ako žilinská architektka.

Tri veľké vorvane prikráčajú pod šibenicu a jeden z nich povie :

 - Zitterbewegung.

- Ty vorvaň, to máš od Havraňa? - opáči druhý.

- Nevermore, - odpovie tretí.

Zrazu priletia ďalšie tri vorvane. Pozerám na nich vyjavene, ale adept odvisnutia chápavo konštatuje :

- Asi tu majú niekde hniezdo.

Potom ma požiada, aby som mu založil oprátku zo zakrvavených čriev. Vyhoviem mu.

- Začo si zaslúžite byť obesený? - opýtam sa ho.

- Akože za čo? Predsa za šiju, - pozrie sa na mňa, ako by som bol ťulpas.

- Viete, že v Bratislave žijú aj čierne kamzíky? - opáčil som ešte.

- Nevyjadruješ sa presne, - napomenul ma. - Z toho, čo si videl z okna električky, nanajvýš vyplýva, že v Bratislave žije aspoň jeden čierny kamzík.

- Ako vieš, že bol celý čierny?! - oboril som sa na neho. - Môžeš akurát tvrdiť, že v Bratislave žije aspoň jeden kamzík, ktorý má pravý bok čierny, lebo on mi svoju odvrátenú stranu neukázal.

Zarazil sa, zasmial a prehlásil :

- Z teba by sa jeden obesil.

- Nech sa páči, - povzbudil som ho.

- Veď už-už, len mi daj ešte napiť.

Podal som mu termosku. Okoštoval a vypľul :

- Čo je to? - opáčil. - Káva alebo čaj?

- Vy to neviete rozoznať?

- Nie.

- Tak nie je to potom jedno?

Uznal to a sám si odkopol stolček spod nôh.

- Ale sebou hádže, šibenec! - zahlaholili vorvane.

Otočil som sa od nich a vyslal chriakeľ do krku veľtoku. Civel som na hundertwasserovské krivky plávajúcich hovien a vložil si ruku do rozkroku…

Ctirad Klimčík

Ctirad Klimčík

Bloger 
  • Počet článkov:  131
  •  | 
  • Páči sa:  474x

absolvent MFF UK v Prahe, odbor matematická fyzika, PhD získaný v SISSA v Terste, profesor matematiky na Univerzite Aix-Marseille od roku 1997 Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu