reklama

Poradovník u ľudožrútov (návšteva Ria de Janeiro)

Článok je venovaný niekoľkým, hlavne nematematickým, postrehom z mojej nedávnej návštevy Ria de Janeiro.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V Riu som strávil presne sedem dní a šesť nocí v decembri r. 2016, ale za celý ten čas mi zasvietilo slnko iba na jednú jedinú hodinu. Stalo sa tak ráno posledného dňa môjho pobytu, rýchlo som sa naraňajkoval na terase hotela, urobil pár scénických fotiek a utekal k svetoznámej monumentálnej soche Krista, ktorá sa konečne vymanila z hustých oblakov. Dorazil som však na miesto neskoro, ako to dokladajú priložené zábery, takže ikonická vyhliadka na mestozostala pre mňa naďalej zakázaným ovocím.

Záber urobený počas jedinej slnečnej hodiny, socha Krista je na kopci za Lagúnou
Záber urobený počas jedinej slnečnej hodiny, socha Krista je na kopci za Lagúnou 
Socha Krista v oblakoch
Socha Krista v oblakoch 
Odtiaľto je nafotený nádherný výhľad na Rio na spodku stránky https://sk.wikipedia.org/wiki/Rio_de_Janeiro...
Odtiaľto je nafotený nádherný výhľad na Rio na spodku stránky https://sk.wikipedia.org/wiki/Rio_de_Janeiro... 

Vrátim sa však na začiatok môjho zamračeného a upršaného týždňa v brazílskej megalopolis. Vraví sa, že za hlúposť sa platí, v mojom prípade sa cena vyšplhala na desať eur. Čo som vyviedol? Netušil som, že všetkých zahraničných účastníkov konferencie ubytovali organizátori v jedinom hoteli na pláži Ipanema a pristavili im pred recepciu mikrobus, aby ich ráno odviezol do Inštitútu. Beriem si teda taxík a zadávam šoférovi adresu. Netuší, kde to je, upresním teda, že niekde pri Botanickej záhrade. Kývne, vyrazíme na cestu, obídeme slávnu Lagúnu a pri Botanickej záhrade si taxikár s prehľadom poradí. Zastaví na semaforoch pred záhradnou krčmičkou pri ceste, stiahne okno a zakričí : - Matematika! - Musím sa priznať, že nikdy predtým som nevidel toľko spontánneho nadšenia laikov pre predmet môjho výskumu, ako v to mokré predpoludnie v Riu. Štamgasti, ktorí už pred deviatou ráno obracali do seba poháriky, vyskočili ako pokropení živou vodou a nadšene vykrikovali : - Áno, áno, matematika! - Šofér si vedel vybrať z ich chaotického vysvetľovania a gestikulovania a o pár ulíc ďalej bezpečne pristál na mieste určenia. Z retrospektívneho pohľadu úsmevnosť celej scény nadobúda aj širší ľudský rozmer, nakoľko verva, s ktorou sa ľudia odložení životom snažili byť niekomu užitoční vyznela dojímavo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Inštitút matematiky v Riu je veľká moderná budova ponorená v džungli, ktorú strážia vo dne v noci uniformovaní muži. Brazílsky štát je k vedcom štedrý, keďže im poskytuje porovnateľné platy (a granty) ako vo Francúzsku, zatiaľčo bežný štátny zamestnanec na pošte či na matrike vraj dostáva iba 400-500 eur mesačne. Inak sociálne nerovnosti v krajine sú vypuklé, slumy na pahorkoch sa striedajú s ulicami v údoliach lemovanými zámožnými vilami. 

V stredu bolo na konferencii voľné popoludnie, ale iba traja nadšenci zignorovali mokrú predpoveď počasia a zareagovali na návrh organizátorov vyviezť sa lanovkou na slávny pahorok Cukrová homoľa. Jedným z nich bol Austrálčan holandského pôvodu Peter, potom Fín Juoko a nakoniec ja. Tri hodiny sme trčali hore, kým sa na pár sekúnd potrhali mraky so zjavným cieľom umožniť nám urobenie fotky, ale pre matematikov to nebol stratený čas. Vskutku, náš dlhý odborný rozhovor vyústil o pár mesiacov do spoločnej publikácie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Cukrová homoľa
Cukrová homoľa 

Večer toho istého dňa sa odohral konferenčný banket, čo vo všeobecnosti býva bezuzdné napchávanie, ale v Riu sa k tomu pridalo ďalšie nebezpečenstvo v podobe bez obmedzenia distribuovanej tzv. caipirinhy. Jedná sa o nevinne vyzerajúcu trpko-sladkú liehovinu, v ktorej sa kúpu kôrky zelených citrónov, ale môj inštinkt mi prezradil, že je to v skutočnosti smrťák. Jeden Španiel ma napodobnil a taktiež odmietol druhú rundu, ale ostatní prísediaci sa dali zlákať a poriadne sa im rozviazali jazyky. Napr. istý Enrique sa ma opýtal, či ma nedojíma bieda obyvateľov faviel (tj. brazílskych slumov). Odpoviem po pravde, že dojíma, veď už len koľko šikovných detí, ktoré sa tam narodia, nemôže rozvinúť svoj talent napr. na matematiku. Enrique však nie je potešený z môjho prístupu a rezolútne protestuje : - “Človek nemusí byť predsa talentovaný, aby žil dôstojný život! Či už múdry alebo hlúpy, každý jedinec má rovnaké právo na kvalitnú životnú úroveň! Uvedomuješ si, aká je to perverzita, že v našej spoločnosti dedia deti po rodičoch?! Spravodlivosť vyžaduje, aby mal každý človek rovnaký štart do života!" - Nehádam sa, iba sa neskôr dozvedám, že Enrique pochádza zo zámožnej rodiny. Ťažko znáša, že je privilegovaný v spoločnosti, kde je veľa biedy? Asi áno. Odhliadnuc od naivity niektorých jeho názorov, vážim si ho za to.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Konferencia končí v piatok o štvrtej popoludní, beriem taxík do Múzea brazílskej histórie zatvárajúceho o šiestej. Hodina a pol, ktorú som venoval exponátom z čias európskej kolonizácie Brazílie patrila v Riu k tomu najlepšiemu, zvlášť keď som sa dal do reči s jednou historičkou, ktorá sa zaoberala výskumom interakcie Portugalcov s domorodými kmeňmi v 16. storočí. Najzaujímavejšia informácia, ktorú som sa od nej dozvedel, sa týkala kanibalizmu tamojších Indiánov. Ak si nejaký kmeň podrobil nejaký iný, víťazi porazených nutne nezjedli, ale si ich "odložili do zásoby". Až keď prišli zlé časy a nebolo klasických zdrojov rastlinnej či živočíšnej obživy, zajatci prišli na rad podľa kľúča "posledný zajatý, prvý zjedený". V dobách hojnosti sa pokojne mohlo stať, že podrobení chudáci roky žili a pracovali po boku svojich podmaniteľov a dokonca mohli s nimi vstupovať i do manželských zväzkov, avšak ich číslo v "poradovníku na zjedenie" im zostávalo až do eventuálneho smutného konca. Akurát ich deti počaté s víťazmi boli ušetrené od fatality, čo im možno bolo vzpruhou v ich čakaní na smrť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sobota je posledný deň môjho pobytu, odlietam domov až večer o deviatej a tak po nevydarenej návšteve sochy Krista mám ešte čas na prehliadku cisárskeho paláca z devätnásteho storočia. Cestujem metrom a ocitám sa v o poznanie chudobnejších štvrtiach, než okolo Ipanemy či Copacabany. Blíži sa čas obeda, ale dostupné stravovacie zariadenia nevyzerajú nijako vábne. Dozvedám sa, že v zámockom parku je nejaká reštaurácia, ale na mieste zisťujem, že to tiež nie je nič extra. Nemám však na výber, objednám, vcelku mi chutí a na záver si dávam povestnú brazílsku zmrzlinu acai, ktorá je naozaj lahôdková. Počas obeda zisťujem, že stoly po zákazníkoch upratuje malý chlapec vo veku nanajvýš ôsmich alebo deviatich rokov. Neviem, či je to potomok majiteľov, alebo zamestnané cudzie dieťa, ale zarazí ma svedomitosť, s akou fafrnok vykonával svoju prácu. Úzkostlivo leštil susedný stôl, aby sa blyšťal čistotou a nevyzeralo to na to, že to robí z obavy pred trestom. Každopádne chlapča vzbudilo môj rešpekt a dúfam, že mu život prinesie veľa dobrého.

Bývalý cisársky palác je dnes múzeom, avšak len málo exponátov prišlo niekedy do styku so samotným cisárom. Budova bola vyrabovaná koncom devätnásteho storočia po štátnom prevrate a iba niekoľko kusov nábytku je v nej pôvodných. Dozvedám sa, že posledný brazílsky cisár Pedro II zle znášal ťarchu vládnutia a obzvlášť mu ležalo na srdci zrušenie otroctva, čomu sa však úporne bránili mocní latifundisti. Tí nakoniec Pedra zvrhli a vyhlásili republiku, pravdepodobne aby účinne hájila ich spiatočnícku ideológiu... Cisára pozbaveného moci vzbúrenci posadili na loď do Európy a nechali mu len minimálne prostriedky na obživu. Starý muž prežil ešte pár rokov v lacnom hotelíku v Paríži, jeho korunovaní bratranci a sesternice na európskych trónoch sa nenamáhali mu pomôcť a tak, keď chudákovi došli úspory, jedného zimného rána si vzal taxík s otvorenou strechou a nechal sa v chladnom počasí celý deň voziť po meste. O pár dní skonal na zápal pľúc.

Cisársky palác v Riu
Cisársky palác v Riu 

Nepovedal som ešte niečo o Riu? Snáď toto: Fungujú tam pijne nealkoholických ovocných džúsov a štiav na podobnom princípe, ako u nás na Slovensku krčmy. Je v nich plno, hoci na brazílske pomery to nie je lacné (jeden pollitrový nápoj 2 až 3 eurá). Prvý večer v Riu bola duchota a bol som smädný, takže som si dal jeden džús "na stojáka", ale chutil mi tak, že som si to zopakoval každý deň pobytu. Neviem pritom, čo som pil! Na prvý raz som sa nevedel vysomáriť z nápojového lístka a povedal som barmanke iba "tipicao brasileiro", avšak jej sa moja skomolená portugalčina tak zapáčila, že ma za každým ďalším razom vítala už od dverí veselou otázkou "tipicao brasileiro, senhor?". Každopádne to bol bez konkurencie najchutnejší ovocný nápoj, aký som v živote pil, hoci na pohľad vyzeral podobne hrudkovito-tvarohovito-žbrndovato ako trebárs žinčica.

Pohľad na zamračenú pláž Ipanema z terasy hotela
Pohľad na zamračenú pláž Ipanema z terasy hotela 
Bolo pred Vianocami, takže Betlehem v uliciach Ria
Bolo pred Vianocami, takže Betlehem v uliciach Ria 
Ctirad Klimčík

Ctirad Klimčík

Bloger 
  • Počet článkov:  132
  •  | 
  • Páči sa:  474x

absolvent MFF UK v Prahe, odbor matematická fyzika, PhD získaný v SISSA v Terste, profesor matematiky na Univerzite Aix-Marseille od roku 1997 Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu