O článkoch niektorých slovenských historikov

Autor: Ctirad Klimčík | 6.9.2017 o 13:01 | Karma článku: 3,82 | Prečítané:  512x

Blog je venovaný porovnávaniu odborných článkov Romana Holca, Martina Slobodníka a Jána Steinhübela.

 

 

Nedávno som sa v blogu “O štruktúre vedeckého článku”  zmienil o tom, že v spoločenských vedách sa články nepíšu nutne takým istým spôsobom ako v prírodných a dnes sa pokúsim ilustrovať tento fakt krátkym rozborom troch statí slovenských historikov :  “Bulharský excár Ferdinand a Slovensko (1939-1944) z pera Romana Holca, “The early policy of Emperor Tang Dezong (779-805) towards inner Asia” autora Martina Slobodníka a “Veľká Morava na polceste od kmeňa ku štátu”  od  Jána Steinhübela.  Najďalej od prírodovedeckého spôsobu písania ja Slobodníkov krátky dvanásťstránkový článok, preto sa najprv sústredím na neho.  Autor v ňom  popisuje  vzájomné vzťahy troch impérií : Číny, Tibetu a Ujgurskej ríše na konci ôsmeho storočia nášho letopočtu, avšak nikde som nenašiel nejaké upresnenie, čo vlastne  nového  jeho práca prináša a  ani to  či a aký problém  vlastne rieši.  Chýba tam akákoľvek formulácia typu:

 

John Smith, Arkadiusz Orlowski a Kuo Jao Hua skúmali predo mnou degradáciu čínsko-tibetských vzťahov v auguste a septembri roku 783 a zdôraznili absenciu písomných zdrojov nutných na spoľahlivé posúdenie jej príčin. Pojal som podozrenie, že rukopis  nedávno objavený v Iráne a napísaný v zaniknutom tochárskom indoeurópskom jazyku môže obsahovať kľúč k pochopeniu tohoto obdobia. Požiadal som teda o spoluprácu významného  tocharológa  Rautsojuoka Riiharintu, ktorého preklad zmieneného rukopisu skutočne odhalil podstatné  nové  súvislosti v tejto otázke… atď. atď”  

 

Alebo tam chýba formulácia typu :

 

John Smith a Kuo-Jao-Hua sformulovali protichodné teórie o sile tibetskej armády a rýchlosti jej nasadzovania v oblasti od Mogaa po Jiajuhuan. Moja práca prispieva k riešeniu   problému, ktorá z týchto dvoch teórií zodpovedá lepšie skutočnosti. Pozornou komparatívnou analýzou nedávno zverejnených dokumentov z Tchajpejského archívu poukazujem na  nový  argument podporujúci názor Johna Smitha, ktorý v tomto článku detailne vypointujem…

 

Takže na záver: Je Slobodníkovo dvanášťstránkové rozprávanie iba výťahom z už známych poznatkov, ktoré si prečítal v iných knihách, alebo reflektuje jeho vlastnú prácu v archíve, či spoluprácu s inými špecialistami, ktorá viedla k objaveniu či pochopeniu niečoho  nového? Z toho, čo napísal, sa to, žiaľ, nedá zistiť.  

 

Prejdime teraz k Romanovi Holcovi, ktorý podrobne mapuje pobyty bulharského excára Ferdinanda na Slovensku v rokoch 1939-1945. Na rozdiel od Martina Slobodníka,  Roman Holec zdôrazňuje, že uvádza vo svojej stati  nové  doteraz neopublikované fakty, ktoré získal prácou v archívoch. Toto je v zhode s prírodovedeckými  štandardami, že publikovať sa majú nové veci, avšak zvyšok Holcovej state už s tými štandardami komunikuje oveľa menej. Napr. sa v článku nedozviete, ktoré sú to teda  tie nové  fakty a ktoré  už boli známe predtým, ani kto sa už pred Holcom tejto problematike venoval a s akými výsledkami, ani či Holcova stať prináša  riešenie nejakého závažného historického problému alebo sa len čitateľovi prihovára v štýle: “Poďme sa pre zábavu  pozrieť ako trávil bulharský excár na Slovensku čas.”   V Holcovom článku napr. postrádam  formuláciu  typu:

 

Hoci by sa mohlo zdať, že súkromný život staručkého bulharského  potentáta dávno odstaveného od moci nepredstavuje veľký interes pre pochopenie dôležitých dejinných udalostí  z obdobia vojnového Slovenského štátu, v tomto článku uvádzam niekoľko     nových  pádnych argumentov svedčiacich o opaku.  Na základe  nových  písomných zdrojov získaných  z korešpondenčnej pozostalosti bývalej talianskej poslankyne Slovanie Slovacchini  dôvodne argumentujem, že v skutočnosti excár Ferdinand slúžil v septembri roku 1939 ako tajný Horthyho mediátor v závažnej diplomatickej kríze medzi Nemeckom, Slovenskom, Maďarskom a Talianskom ohľadne prejazdov vlakov s nemeckým vojenským materiálom  po úseku železnice  pri Kostoľanoch pri Hornáde, ktorý po Viedenskej arbitráži pripadol Maďarsku.

 

Naopak v Holcovej stati nájdete nemálo sentimentálnych pasáží z korešpondencie starého muža týkajúce sa napr.  jeho psa, či zlého stavu jeho kaštieľa, ktorých iná ako úplne anekdotická relevantnosť mi uniká:

 

Je mojou jedinou útechou, len on cíti so mnou v týchto strašných bolestiach [problémy so zubami – R. H.]. Obaja sme celkom sami, stal sa úplne neoddeliteľným odo mňa, pozoruje ma každý okamih, presne vie, že som taký chorý. Keď v noci kňučím od bolesti, prichádza ku mne a kladie si svoju hlavu na mňa, utešujúco na mňa hľadí, počas dňa je stále pri mojich nohách, nasleduje každý môj krok, teraz sedí pri mne pri stole a je so mnou .... najmä keď sme sami dvaja, manifestuje svoju veľkú spokojnosť.

 

Nato sme všetci smutne cestovali do Svätého Antona, aby sme tam našli spustošené komnaty a ľadovo studený sklad nábytku. Uprostred dvora pod vavrínovými stromami rodiny Brezák [tamojší kastelán – R. H.] sme prestreli k obedu. O štvrtej popoludní sa jedli ľadovo studené raňajky a na počesť dňa sa v hlbokom rozladení pili dve polfľašky značky Kupferberg Gold, pričom dvorný radca bol jediný, ktorý pochopil náladu dňa. Nato sme sa všetci smutne vrátili do mizerného hotela, pokrytí oblakmi prachom, požehnaní hovädzími stádami a mrakmi husí. Celý náš personál ochorel na angínu, ktorá, ako sa zdá, nadobudla v hoteli epidemický charakter.

 

Nedá mi neporovnať  Holcov článok so Slobodníkovým : napriek tomu, že Holec sa po formálnej stránke blíži viacej prírodovedeckým štandartom, vedecky mi oveľa dôstojnejšie pripadá  tématika zvolená Slobodníkom. Nevedno, či má Slobodník z vlastnej hlavy analýzu medzihier vo vzťahoch troch ríš, ale je to dobre a múdro napísané, zatiaľ čo Holcova stať, pri všetkej originalite, pôsobí  ako zbierka klebiet o živote jedného starého pána  a mohla by mať skôr literárny význam, než historický, pravda, ak by bola aj takto pojatá.

 

Prejdime teraz k Jánovi Steinhübelovi, ktorého práca “Veľká Morava na polceste od kmeňa ku štátu”  je trochu cítiť politikou. Konkrétne sa v nej autor snaží degradovať Veľkú Moravu zo štátneho útvaru, za ktorý bola všeobecne  v historickej literatúre považová, na nejaký voľnejší kmeňový zväzok občanov (našťastie Steinhübel  zatiaľ ešte nedospel na úroveň niektorých maďarských autorov kvalifikujúcich obyvateľov Veľkej Moravy za “polokočovníkov”, ale jeho dni v SAV ešte nie sú zrátané a tak sa k tomu snáď ešte môže dopracovať…). Každopádne istou kolaterálnou výhodou Steinhübelovho politického drajvu je to, že na začiatku svojej práce, na rozdiel od Slobodníka a či Holca, jasne pomenuje  problém, ktorý  sa chystá v  jej ďalších kapitolách riešiť (tj. problém, či bola Veľká Morava štátnym útvarom alebo nie). Formulovaním problému sa Steinhübel približuje spôsobom prírodovedcov (čo je mimochodom fajn), zato v ďalšom sa od  prírodovedeckej línie  písania výrazne odchyľuje, keďže neuvádza, kto problém sformuloval, aké čiastkové pokroky už boli dosiahnuté pri jeho riešení, ani nikde v článku sa  neunúva čitateľa upozorniť, ktorý jeho argument je  nový  a  ktorý odniekiaľ prevzal (čiže v tomto je zarovno so Slobodníkom). Čo je však u Steinhübela najhoršie, je jeho hurá-spôsob uvažovania charakterizovaný často krkolomnou snahou zrekonštruovať  z historických prameňov svoju apriórnu  predstavu o realite života v dobe dávno minulej.  V porovnaní so Slobodníkom, Steinhübelovo dôvodenie vyznieva amatérsky, zhruba v štýle : “Zdôvodním všetko to, čo si zdôvodniť želám. Ak chcem dokázať, že starí Sumeri poznali telegraf, tak mi k tomu stačí nález drôtu v pohrebnej komore hrobu starosumerského veľmoža, a ak ten drôt tam nedajbože nenájdem, tak mi z toho vyjde, že starí Sumeri už poznali telegraf bezdrôtový …”.

 

Poďme  sa napr. bližšie pozrieť na Steinhübelovo dôvodenie, na základe ktorého mu  vyšlo, že Veľká Morava ešte nebola štátom, ale len  niečo na polceste medzi kmeňom a štátom.  Ako vedca ma v prvom rade absolutne zaráža, že Steinhübel nezačal  najprv  svoju analýzu od koncipovania úplného zoznamu kritérií  “kmeňovosti” či “štátnosti” v európskom kontexte druhej polovice deviateho storočia, aby potom  posúdil na základe dochovaných prameňov, do akej miery Veľká Morava tieto kritéria spĺňala.  Nie. On začal od nekoncepčného citovania niekoľkých ad hoc prameňov  dokazujúcich, že v politickom živote Veľkej Moravy  hral istú úlohu snem slobodných Moravanov, a došiel okamžite  k tomuto záveru:

 

Snem všetkých slobodných bol  kmeňovou  ustanovizňou, vyjadroval a uplatňoval  kmeňovú  „slobodu“. Ak Moravania nemali nad sebou žiadne „panovanie“, ak všetky dôležité rozhodnutia pre život národa, a to i rozhodnutia, ktoré urobil knieža, museli odsúhlasiť „všetci Moravania“, tak moc veľkomoravského kniežaťa nebola monarchická. Veľká Morava bola začínajúcim a  nedokonalým  štátom.

 

Odhliadnuc od toho, že snemy odobrujúce panovníkovu vôľu existovali aj vo Franskej ríši, ktorá bola azda “najštátovatejšou” dobovou politickou entitou v Západnej Európe, i tak sa natíska otázka :  Kde sú všetky ostatné znaky kmeňovosti vs. štátnosti do posúdenia? Žeby neboli žiadne, keď Steinhübel dospeje k svojmu záveru iba na základe ad hoc vybraného jedného  z nich?  Ďalšia vec: Ak už máme veriť tomu, že absolútna moc panovníka bola v deviatom storočí základným a jediným znakom štátnosti (v tomto kontexte naozaj v článku chýba malá porovnávacia štúdia situácie v iných neslovanských európskych štátoch), odkiaľ si je Steinhübel istý, že v časoch panovania Svätopluka nebol dotyčný snem Moravanov už len “spolkom mávačov”, ktorí schválili svojmu vládcovi, na čo si len spomenul  a ktorý nominálne existoval už len ako prežitok starých kmeňových čias? Málo je v histórii podobných príkladov? Pritom tak ďaleko, aby posúdil túto otázku, Steinhübel nešiel, hoci kvalitný historik by na túto možnosť azda mal pomyslieť...

 

Takže záverom mi z porovnávania intelektuálneho rozmeru troch slovenských historikov najlepšie vychádza Martin Slobodník, hoci, paradoxne, z hľadiska kritéria originality vyznieva jeho článok najhoršie. Na druhej  strane Slobodník píše gramotne, vyberá dôstojné témy a niečo zaujímavé k nim uvedie, ostáva len dúfať, že v budúcnosti si dá tú námahu a napíše, čo konkrétne nového vybádal on a čo len vyčítal u iných autorov. Holec sa u mňa umiestňuje na druhom mieste. U neho mám pocit, že nielen číta iných, ale dáva si tú  námahu a vyhľadáva veci v archívoch, avšak výber jeho tém je diskutabilný a, hlavne, z podrobného zmapovania pobytov bulharského excára na Slovensku mu logicky nevyplynul žiadny zovšeobecňujúci celospoločenský záver. Jeho štýl je však príjemný, také beletrizované historické rozprávanie. Najhoršie zo všetkých mi z porovnávania vychádza Steinhübel, hoci on jediný sa snaží riešiť konkrétny problém ako to majú vo zvyku prírodovedci. Aj keď z jeho rozvláčneho amorfného štýlu bez ťahu na bránku oddelíte to, čo sa daného problému naozaj týka, jeho amaterizmus ohľadne elementárnej vedeckej metódy prekvapuje. Nemožno predsa vedecky seriózne  hľadať odpoveď na otázku, či je vtákopysk cicavcom, bez toho, aby sa najprv precizovali kritéria “cicavskosti”. A to je presne to, čo si Steinhübel nedokáže uvedomiť nielen v tomto jeho konkrétnom článku, ale aj vo svojich  iných prácach, o ktorých snáď niečo napíšem nabudúce.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ministra Gajdoša kritizuje za odklad nových stíhačiek aj jeho tajomník z Mosta

Na čom bude lietať slovenská armáda v budúcnosti, mal povedať minister obrany do konca septembra. Rozhodnutie chce oddialiť o rok, čo je podľa Ondrejcsáka zásadný problém

DOMOV

Ftáčnik vedie v prieskume na bratislavského župana

Jakubec nezískal ani dve percentá.

KOMENTÁRE

Ak nebudeme na Západe, budeme pod Ruskom

Amerika či Británia si môžu populizmus dovoliť, my nie.


Už ste čítali?