Nedávno som sa v blogu “O štruktúre vedeckého článku” zmienil o tom, že v spoločenských vedách sa články nepíšu nutne takým istým spôsobom ako v prírodných a dnes sa pokúsim ilustrovať tento fakt krátkym rozborom troch statí slovenských historikov : “Bulharský excár Ferdinand a Slovensko (1939-1944)” z pera Romana Holca, “The early policy of Emperor Tang Dezong (779-805) towards inner Asia” autora Martina Slobodníka a “Veľká Morava na polceste od kmeňa ku štátu” od Jána Steinhübela. Najďalej od prírodovedeckého spôsobu písania ja Slobodníkov krátky dvanásťstránkový článok, preto sa najprv sústredím na neho. Autor v ňom popisuje vzájomné vzťahy troch impérií : Číny, Tibetu a Ujgurskej ríše na konci ôsmeho storočia nášho letopočtu, avšak nikde som nenašiel nejaké upresnenie, čo vlastne nového jeho práca prináša a ani to či a aký problém vlastne rieši. Chýba tam akákoľvek formulácia typu:
“John Smith, Arkadiusz Orlowski a Kuo Jao Hua skúmali predo mnou degradáciu čínsko-tibetských vzťahov v auguste a septembri roku 783 a zdôraznili absenciu písomných zdrojov nutných na spoľahlivé posúdenie jej príčin. Pojal som podozrenie, že rukopis nedávno objavený v Iráne a napísaný v zaniknutom tochárskom indoeurópskom jazyku môže obsahovať kľúč k pochopeniu tohoto obdobia. Požiadal som teda o spoluprácu významného tocharológa Rautsojuoka Riiharintu, ktorého preklad zmieneného rukopisu skutočne odhalil podstatné nové súvislosti v tejto otázke… atď. atď”
Alebo tam chýba formulácia typu :
”John Smith a Kuo-Jao-Hua sformulovali protichodné teórie o sile tibetskej armády a rýchlosti jej nasadzovania v oblasti od Mogaa po Jiajuhuan. Moja práca prispieva k riešeniu problému, ktorá z týchto dvoch teórií zodpovedá lepšie skutočnosti. Pozornou komparatívnou analýzou nedávno zverejnených dokumentov z Tchajpejského archívu poukazujem na nový argument podporujúci názor Johna Smitha, ktorý v tomto článku detailne vypointujem…”
Takže na záver: Je Slobodníkovo dvanášťstránkové rozprávanie iba výťahom z už známych poznatkov, ktoré si prečítal v iných knihách, alebo reflektuje jeho vlastnú prácu v archíve, či spoluprácu s inými špecialistami, ktorá viedla k objaveniu či pochopeniu niečoho nového? Z toho, čo napísal, sa to, žiaľ, nedá zistiť.
Prejdime teraz k Romanovi Holcovi, ktorý podrobne mapuje pobyty bulharského excára Ferdinanda na Slovensku v rokoch 1939-1945. Na rozdiel od Martina Slobodníka, Roman Holec zdôrazňuje, že uvádza vo svojej stati nové doteraz neopublikované fakty, ktoré získal prácou v archívoch. Toto je v zhode s prírodovedeckými štandardami, že publikovať sa majú nové veci, avšak zvyšok Holcovej state už s tými štandardami komunikuje oveľa menej. Napr. sa v článku nedozviete, ktoré sú to teda tie nové fakty a ktoré už boli známe predtým, ani kto sa už pred Holcom tejto problematike venoval a s akými výsledkami, ani či Holcova stať prináša riešenie nejakého závažného historického problému alebo sa len čitateľovi prihovára v štýle: “Poďme sa pre zábavu pozrieť ako trávil bulharský excár na Slovensku čas.” V Holcovom článku napr. postrádam formuláciu typu:
“Hoci by sa mohlo zdať, že súkromný život staručkého bulharského potentáta dávno odstaveného od moci nepredstavuje veľký interes pre pochopenie dôležitých dejinných udalostí z obdobia vojnového Slovenského štátu, v tomto článku uvádzam niekoľko nových pádnych argumentov svedčiacich o opaku. Na základe nových písomných zdrojov získaných z korešpondenčnej pozostalosti bývalej talianskej poslankyne Slovanie Slovacchini dôvodne argumentujem, že v skutočnosti excár Ferdinand slúžil v septembri roku 1939 ako tajný Horthyho mediátor v závažnej diplomatickej kríze medzi Nemeckom, Slovenskom, Maďarskom a Talianskom ohľadne prejazdov vlakov s nemeckým vojenským materiálom po úseku železnice pri Kostoľanoch pri Hornáde, ktorý po Viedenskej arbitráži pripadol Maďarsku.”
Naopak v Holcovej stati nájdete nemálo sentimentálnych pasáží z korešpondencie starého muža týkajúce sa napr. jeho psa, či zlého stavu jeho kaštieľa, ktorých iná ako úplne anekdotická relevantnosť mi uniká:
“Je mojou jedinou útechou, len on cíti so mnou v týchto strašných bolestiach [problémy so zubami – R. H.]. Obaja sme celkom sami, stal sa úplne neoddeliteľným odo mňa, pozoruje ma každý okamih, presne vie, že som taký chorý. Keď v noci kňučím od bolesti, prichádza ku mne a kladie si svoju hlavu na mňa, utešujúco na mňa hľadí, počas dňa je stále pri mojich nohách, nasleduje každý môj krok, teraz sedí pri mne pri stole a je so mnou .... najmä keď sme sami dvaja, manifestuje svoju veľkú spokojnosť.”
“Nato sme všetci smutne cestovali do Svätého Antona, aby sme tam našli spustošené komnaty a ľadovo studený sklad nábytku. Uprostred dvora pod vavrínovými stromami rodiny Brezák [tamojší kastelán – R. H.] sme prestreli k obedu. O štvrtej popoludní sa jedli ľadovo studené raňajky a na počesť dňa sa v hlbokom rozladení pili dve polfľašky značky Kupferberg Gold, pričom dvorný radca bol jediný, ktorý pochopil náladu dňa. Nato sme sa všetci smutne vrátili do mizerného hotela, pokrytí oblakmi prachom, požehnaní hovädzími stádami a mrakmi husí. Celý náš personál ochorel na angínu, ktorá, ako sa zdá, nadobudla v hoteli epidemický charakter.“
Nedá mi neporovnať Holcov článok so Slobodníkovým : napriek tomu, že Holec sa po formálnej stránke blíži viacej prírodovedeckým štandartom, vedecky mi oveľa dôstojnejšie pripadá tématika zvolená Slobodníkom. Nevedno, či má Slobodník z vlastnej hlavy analýzu medzihier vo vzťahoch troch ríš, ale je to dobre a múdro napísané, zatiaľ čo Holcova stať, pri všetkej originalite, pôsobí ako zbierka klebiet o živote jedného starého pána a mohla by mať skôr literárny význam, než historický, pravda, ak by bola aj takto pojatá.
Prejdime teraz k Jánovi Steinhübelovi, ktorého práca “Veľká Morava na polceste od kmeňa ku štátu” je trochu cítiť politikou. Konkrétne sa v nej autor snaží degradovať Veľkú Moravu zo štátneho útvaru, za ktorý bola všeobecne v historickej literatúre považová, na nejaký voľnejší kmeňový zväzok občanov (našťastie Steinhübel zatiaľ ešte nedospel na úroveň niektorých maďarských autorov kvalifikujúcich obyvateľov Veľkej Moravy za “polokočovníkov”, ale jeho dni v SAV ešte nie sú zrátané a tak sa k tomu snáď ešte môže dopracovať…). Každopádne istou kolaterálnou výhodou Steinhübelovho politického drajvu je to, že na začiatku svojej práce, na rozdiel od Slobodníka a či Holca, jasne pomenuje problém, ktorý sa chystá v jej ďalších kapitolách riešiť (tj. problém, či bola Veľká Morava štátnym útvarom alebo nie). Formulovaním problému sa Steinhübel približuje spôsobom prírodovedcov (čo je mimochodom fajn), zato v ďalšom sa od prírodovedeckej línie písania výrazne odchyľuje, keďže neuvádza, kto problém sformuloval, aké čiastkové pokroky už boli dosiahnuté pri jeho riešení, ani nikde v článku sa neunúva čitateľa upozorniť, ktorý jeho argument je nový a ktorý odniekiaľ prevzal (čiže v tomto je zarovno so Slobodníkom). Čo je však u Steinhübela najhoršie, je jeho hurá-spôsob uvažovania charakterizovaný často krkolomnou snahou zrekonštruovať z historických prameňov svoju apriórnu predstavu o realite života v dobe dávno minulej. V porovnaní so Slobodníkom, Steinhübelovo dôvodenie vyznieva amatérsky, zhruba v štýle : “Zdôvodním všetko to, čo si zdôvodniť želám. Ak chcem dokázať, že starí Sumeri poznali telegraf, tak mi k tomu stačí nález drôtu v pohrebnej komore hrobu starosumerského veľmoža, a ak ten drôt tam nedajbože nenájdem, tak mi z toho vyjde, že starí Sumeri už poznali telegraf bezdrôtový …”.
Poďme sa napr. bližšie pozrieť na Steinhübelovo dôvodenie, na základe ktorého mu vyšlo, že Veľká Morava ešte nebola štátom, ale len niečo na polceste medzi kmeňom a štátom. Ako vedca ma v prvom rade absolutne zaráža, že Steinhübel nezačal najprv svoju analýzu od koncipovania úplného zoznamu kritérií “kmeňovosti” či “štátnosti” v európskom kontexte druhej polovice deviateho storočia, aby potom posúdil na základe dochovaných prameňov, do akej miery Veľká Morava tieto kritéria spĺňala. Nie. On začal od nekoncepčného citovania niekoľkých ad hoc prameňov dokazujúcich, že v politickom živote Veľkej Moravy hral istú úlohu snem slobodných Moravanov, a došiel okamžite k tomuto záveru:
Snem všetkých slobodných bol kmeňovou ustanovizňou, vyjadroval a uplatňoval kmeňovú „slobodu“. Ak Moravania nemali nad sebou žiadne „panovanie“, ak všetky dôležité rozhodnutia pre život národa, a to i rozhodnutia, ktoré urobil knieža, museli odsúhlasiť „všetci Moravania“, tak moc veľkomoravského kniežaťa nebola monarchická. Veľká Morava bola začínajúcim a nedokonalým štátom.
Odhliadnuc od toho, že snemy odobrujúce panovníkovu vôľu existovali aj vo Franskej ríši, ktorá bola azda “najštátovatejšou” dobovou politickou entitou v Západnej Európe, i tak sa natíska otázka : Kde sú všetky ostatné znaky kmeňovosti vs. štátnosti do posúdenia? Žeby neboli žiadne, keď Steinhübel dospeje k svojmu záveru iba na základe ad hoc vybraného jedného z nich? Ďalšia vec: Ak už máme veriť tomu, že absolútna moc panovníka bola v deviatom storočí základným a jediným znakom štátnosti (v tomto kontexte naozaj v článku chýba malá porovnávacia štúdia situácie v iných neslovanských európskych štátoch), odkiaľ si je Steinhübel istý, že v časoch panovania Svätopluka nebol dotyčný snem Moravanov už len “spolkom mávačov”, ktorí schválili svojmu vládcovi, na čo si len spomenul a ktorý nominálne existoval už len ako prežitok starých kmeňových čias? Málo je v histórii podobných príkladov? Pritom tak ďaleko, aby posúdil túto otázku, Steinhübel nešiel, hoci kvalitný historik by na túto možnosť azda mal pomyslieť...
Takže záverom mi z porovnávania intelektuálneho rozmeru troch slovenských historikov najlepšie vychádza Martin Slobodník, hoci, paradoxne, z hľadiska kritéria originality vyznieva jeho článok najhoršie. Na druhej strane Slobodník píše gramotne, vyberá dôstojné témy a niečo zaujímavé k nim uvedie, ostáva len dúfať, že v budúcnosti si dá tú námahu a napíše, čo konkrétne nového vybádal on a čo len vyčítal u iných autorov. Holec sa u mňa umiestňuje na druhom mieste. U neho mám pocit, že nielen číta iných, ale dáva si tú námahu a vyhľadáva veci v archívoch, avšak výber jeho tém je diskutabilný a, hlavne, z podrobného zmapovania pobytov bulharského excára na Slovensku mu logicky nevyplynul žiadny zovšeobecňujúci celospoločenský záver. Jeho štýl je však príjemný, také beletrizované historické rozprávanie. Najhoršie zo všetkých mi z porovnávania vychádza Steinhübel, hoci on jediný sa snaží riešiť konkrétny problém ako to majú vo zvyku prírodovedci. Aj keď z jeho rozvláčneho amorfného štýlu bez ťahu na bránku oddelíte to, čo sa daného problému naozaj týka, jeho amaterizmus ohľadne elementárnej vedeckej metódy prekvapuje. Nemožno predsa vedecky seriózne hľadať odpoveď na otázku, či je vtákopysk cicavcom, bez toho, aby sa najprv precizovali kritéria “cicavskosti”. A to je presne to, čo si Steinhübel nedokáže uvedomiť nielen v tomto jeho konkrétnom článku, ale aj vo svojich iných prácach, o ktorých snáď niečo napíšem nabudúce.
