Začnem s jedným čiernovtipným príslovím:
Ak ti povie jeden človek, že si mŕtvy, netráp sa tým. Ak ti povedia dvaja ľudia, že si mŕtvy, budeš pochovaný.
S teóriou strún je to teda tak, že ak o nej nepekne rozpráva v Čechách či na Slovensku spústa ľudí a nikto sa jej nezastane, bude v Čechách i na Slovensku pochovaná. Pretože to vôbec nie je tak, že kvalitu netreba hájiť, lebo sa háji sama. Neustále opakovanie záporov infikuje negatívne aj človeka, ktorý si o sebe myslí, že nemá predsudky; taká je ľudská povaha… Ja sa na tomto blogu jednak nepodujímam nejakým spôsobom “bojovať” proti rôznym odporcom teórie strún, iba sa vynasnažím v rámci objektivity uviesť niekoľko mojich domnienok o motiváciách ľudí, ktorí struny kritizujú.
Podľa môjho názoru najctihodnejšia kritika strún prichádza zo strany ľudí, ktorí sa po celý život venovali neporuchovej kvantovej teórii poľa, napr. jej verzii založenej na axiomatickej schéme Haaga a Kastlera alebo odnoži tzv. integrabilných presne riešiteľných modelov. Títo odborníci však nekritizujú až tak struny samotné, ako skôr stupeň monopolizácie finančných či ľudských zdrojov v ich prospech. V tejto súvislosti by som spomenul hlavne dvoch starých pánov, ktorí vo veľkej miere poznamenali svoj obor a to Berta Schroera a Ivana Todorova. Obaja verejne zdôrazňujú, že neľahko nachádzajú mladých ľudí ochotných pokračovať v ich diele, keďže sa viac-menej každý ambiciózny doktorand orientuje na struny, a hrozí takto, že obrovské kvantum vedomostí získaných v neporuchovej kvantovej teórii poľa vďaka päťdesiatročnej práci niekoľkých desiatok ľudí bude odsúdené na zabudnutie. Nepochybujem o úprimnosti a tiež opodstatnenosti ich kritiky. Ja osobne mám rád to, čo robia, keďže si myslím, že prvý kontakt mládežníka s neporuchovou kvantovou teóriou poľa by mal viesť práve cez prístup Haaga a Kastlera a tiež operátorové algebry, na ktorých tento prístup spočíva, to je naozaj pekná matematika.
Ďalší kritici strún pochádzajú z radov ľudí, ktorí vytvorili alternatívne, voči strunám konkurenčné, fyzikálne teórie ako napr. Rovelli a Smolin, ktorí vymysleli slučkovú kvantovú gravitáciu. Nehovorím, že kritika strún zo strany týchto ľudí je argumentačne slabá, vidí sa mi len, že majú nábeh kritizovať struny o čosi viac ako nezainteresovaní ľudia, keďže pravdepodobne dúfajú, že ich teórie, a nie struny, vojdú do histórie.
Rovelli, Schroer, Smolin a Todorov sú erudovaní ľudia a s ich kritikou sa strunári zaoberajú. Je tu však potom armáda podstatne menej erudovaných kritikov zaoberajúcich sa prevažne poruchovou kvantovou teóriou poľa alebo fenomenológiou. Títo ľudia sú vo všeobecnosti nie príliš silní matematicky, ale dominujú už len svojím počtom teoreticko-fyzikálnu vedeckú obec v mnohých menších krajinách. Oni vcelku svorne nemajú záujem vpustiť si “vlka do košiara” či, inými slovami, nechať vstúpiť vysokú matematiku do toho, čo oni považujú za teoretickú fyziku. Pritom inej cesty vpred než cez obrovskú matematickú erudíciu jednoducho niet. Či už to budú struny alebo niečo iné, “na prstoch” už dnes nikto nič nespočíta. Preč sú časy spred sto rokov, kedy sa teoretickej fyzike venovalo pár stoviek ľudí. Dnes sú ich desiatky tisíc, všetci tvrdo pracujú a veľa toho vedia. Bez výchovy mladých strunárov komunita teoretických fyzikov v tom ktorom štáte zakrnieva predovšetkým z hľadiska všeobecnej úrovne erudície. Toto pozorujem ako realitu a konštatujem ako fakt....
