reklama

(Ne)literatúra vo Francúzskej akadémii

Na tomto blogu analyzujem jednu vetu pani Danièle Sallenave, “nesmrteľnej” členky  Francúzskej akadémie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

V mojom nedávnom blogu “O súčasnej slovenskej literatúre” som definoval literatúru ako písanie textov s cieľom pobaviť a poučiť čitateľa, ako aj vyprovokovať jeho súznenie s myšlienkovým svetom autora. Zdôrazňujem, že toto je moja vlastná definícia, ktorej napr. nevyhovujú mnohé diela spisovateľov, o ktorých sa v súčasnosti píšu na Slovensku diplomové alebo nebodaj dizertačné práce. Isteže nemôžem ignorovať ako existujúci spoločenský fenomén tvorbu stojacu mimo môjho chápania literatúry, ale môžem si klásť otázku, aký má teda cieľ táto na mediálny piedestál kladená “neliteratúra”. Na moje obrovské prekvapenie, u slovenských literárnych kritikov som nenašiel na túto prirodzenú otázku odpoveď. Aký je teda cieľ literatúry, ak nie ten, ktorý som popísal ? Je neliteratúra Vilikovského, Beňovej, Mitanu a ďalších autorov bezcieľna, alebo má nejaký cieľ, ktorý mi uniká? Zdôrazňujem, že za “cieľ” nepovažujem byť uznaným slovenskými literárnymi vedcami za tzv. kvalitného autora, ale považujem za to niečo, čo by malo byť aspoň zhruba uchopiteľné nejakými kritériami vzťahujúcimi sa k samotnému textu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keďže neliteratúra existuje aj vo Francúzsku, hľadal som, či jej predstavitelia alebo nej holdujúci kritici definujú niekde jej cieľ. Zistil som, že nie príliš, snáď až na výnimku pani Daniely Sallenave, členky Francúzskej akadémie a poprednej exponentky francúzskej neliteratúry. Dotyčná pani Sallenave v obsiahlom diele s názvom “Dar mŕtvych” s podtitulkom “O literatúre” vymedzuje neliteratúru voči literárnemu gýču týmito slovami :

“Typ súčasného románu má tendenciu sa rozdeliť na dve zóny : na jednom póle sa nachádza obrovský región románu gýča, románu, ktorý sa vydáva vo veľkých nákladoch, sentimentálneho románu druhej zóny, ktorý neúnavne omieľa akčné stereotypy a obyčajné zákutia psychológie; na opačnom póle, tom, ktorý zodpovedá avantgardnej literatúre, literatúre hľadania a nevýrazného budúceho pokolenia nového románu, načrtávajúc siluety hrdinov bez identity a konzistencie, redukovaných na enigmatické konanie, ku ktorému zaujíma rozprávač neutrálny postoj.”

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sa mi neraz stáva pri čítaní literárnych vedcov alebo "serióznych" literátov, mal som problém sa prebiť až na koniec tohoto košatého súvetia s pocitom jasna v hlave. Niežeby sa autorka nevyjadrila vcelku zrozumiteľne, čo odsudzuje na tom prvom gýčovatom póle, ale pochopí normálny smrteľník, čo vlastne chváli pani Sallenave na tom druhom póle?

Prizrime sa teda bližšie tomuto kľúčovému súvetiu, ktoré si dáva za cieľ pootvoriť nezasväteným dvere vedúce z pitvoru gýča do komnaty hodnotnej literatúry, Ako znak dobrej vôle pomiňme jeho štylistické nedostatky (napr. súčasný výskyt slovných spojení “dve zóny” a “druhej zóny” v navzájom si nezodpovedajúcich významoch) a sústreďme sa čisto na extrakciu holej pointy napísaného, t.j. čo to vlastne zostane na tom opačnom póle, keď sa odstránia všetky vložené vety. Na počudovanie zistíme, že tá holá kostra, ktorej rozvitím pani Sallenave vybudovala svoje veľkolepé akademicky vyzerajúce súvetie nedáva žiadny zmysel, keďže má síce naznačený ale zjavne uťatý koniec :

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Typ súčasného románu má tendenciu sa rozdeliť na dve zóny: na jednom póle je gýč; na opačnom póle. 

Čítate dobre! Končí to tam takto dostratena. Čo je to teda na tom opačnom póle ? Žeby tá kvalitná literatúra ? Prečo pani Sallenave nedokončila svoju holú kostru skôr, než sa ju podujala rozvinúť doplňujúcimi vložkami? Jedná sa tu o púhe opomenutie alebo naopak zámerné "načrtávanie nevýraznej siluety niečo enigmatického"? Alebo žeby som to ja zle odkošatil jej rozbujnené súvetie? Poďme teda urobiť skúšku správnosti a skošaťme naspäť tú krátku oholenú nezmyselnú verziu, že či to dá to pôvodné rozvité "múdro". Robme to pre väčšiu názornosť postupne :

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Typ súčasného románu má tendenciu sa rozdeliť na dve zóny: na jednom póle je gýč;na opačnom póle, tom, ktorý zodpovedá avantgardnej literatúre, literatúre hľadania a nevýrazného budúceho pokolenia nového románu.

Poviete si, že to je stále nezmysel a máte samozrejme pravdu. Poďme teda košatiť ďalej :

Typ súčasného románu má tendenciu sa rozdeliť na dve zóny: na jednom póle je gýč; na opačnom póle, tom, ktorý zodpovedá avantgardnej literatúre, literatúre hľadania a nevýrazného budúceho pokolenia nového románu, načrtávajúc siluety hrdinov bez identity a konzistencie, redukovaných na enigmatické konanie.

Samozrejme stále nezmysel… Košaťme ďalej:

Typ súčasného románu má tendenciu sa rozdeliť na dve zóny: na jednom póle je gýč;na opačnom póle, tom, ktorý zodpovedá avantgardnej literatúre, literatúre hľadania a nevýrazného budúceho pokolenia nového románu, načrtávajúc siluety hrdinov bez identity a konzistencie, redukovaných na enigmatické konanie, ku ktorému zaujíma rozprávač neutrálny postoj.

Ak ešte dokošatíme ten prvý neproblematický pól, máme presne výsledný produkt pani Sallenave, ktorý je teda nezmyselný! Vtip je však v tom, že on nie je nezmyselný zjavne, keďže je natoľko prešpikovaný ornamentálnym cifrovaním, že máloktorý čitateľ si dá tú námahu, aby ho rozpitval a presvedčil sa o jeho prázdnote.

Poviete si, že vŕtam do niečoho, čo by sa mohlo dať opraviť. Nuž možno by sa mohlo dať, ale to predsa nie je úloha čitateľa. Francúzsky akademik prírodovedec nikdy nevypustí z pera podobný logický mišmaš, už len z toho dôvodu, že kvalitní prírodovedci, lekári a pod. sa vyjadrujú extrémne jasne. Ak sa niekedy laickej verejnosti zdá, že traktáty o fyzike či medicíne sú nepreniknuteľné, tak je to len kvôli pojmosloviu nutne odtrhnutému od bežného života neodborníka. V momente však, ak čitateľ pochopí, čo tie pojmy označujú, tie lekárske či prírodovedecké články sú priezračne jasné svojím obsahom i štýlom. V neliteratúre alebo literárnej kritike toto neplatí. Nielenže tam by nemala byť žiadna nutnosť prepchávať text ťažkým pojmoslovím, keďže literatúra je zrkadlom života nás všetkých, ale keď už tak neliteráti alebo literárni vedci vo veľkej väčšine činia, i tak nepíšu jasne ani obsahom ani štýlom. Keď napr. preložíte celé dielo pani Sallenave z ornamentálneho jazyka do ľudštiny, tak sa jeho obsah často redukuje alebo na trivialitu typu : “Ľudia, ktorí nečítajú knihy, majú úzky obzor.” alebo na niečo, čo nedáva veľký zmysel...

Nakoniec podniknem pre úplnosť ten pokus niečo uchopiteľného zo súvetia pani Sallenave vyextrahovať. Zdá sa teda, že podľa pani akademičky má tá "pravdivá" literatúra niečo hľadať. S tým by sa dalo súhlasiť, ak by sa ešte napísalo, ČO má vlastne hľadať. Toho hrdinu bez identity a konzistencie, dokonca nie celého, lež len jeho enigmaticky konajúcu siluetu ? Ak áno, tak s AKÝM CIEĽOM? Ako som už uviedol, podľa mňa snaha pobaviť či upútať čitateľa by mala byť nielen sprievodným znakom dobrej literatúry, ale dokonca jedným z jej hlavných cieľov. O niečom podobnom však pani Sallenave na dvesto stránkach svojho textu nikde nič nenapísala. Naozaj sa zdá, že snaha inteligentne pobaviť čitateľa je pre neliterátov nepredstaviteľná požiadavka, keďže oni sú seriózni až do špiku kostí, akoby humor, spád, zápletka a pod. uberali dielu na kvalite. Iste, napr. veda seriózna je, ale načo je dobré robiť z literatúry vedu a vytvárať okolo nej zbytočnú auru nepreniknuteľnosti, aby bola prístupná iba “zasvätencom” vnímajúcim cisárove nové šaty? A predsa sa mi zdá, že práve niečo podobného sa deje nielen na Slovensku ale aj vo svete a tzv. "seriózna" literatúra sa sama uzatvára či už do veže zo slonovej kosti, alebo do podzemnej kobky so stenami z umelej slonoviny...

Ešte pre úplnosť veta pani Sallenave v origináli :

 La figure du roman contemporain tendrait en fait a se diviser en deux zones : à une extremité, la vaste region du roman kitsch, du roman à grand tirage, du roman sentimental de seconde zone, qui ressassent inépuisablement les stéréotypes de l'action et les lieux communs de la psychologie; à l'extrémité opposée, celle de la littérature d'avant-garde, littérature de recherche et pâle postérité du nouveau roman, silhouettant des personnages sans identité ni consistance, réduits à des actions énigmatiques sur lesquelles le narrateur porte un regard indifférent.

“ 

Ctirad Klimčík

Ctirad Klimčík

Bloger 
  • Počet článkov:  131
  •  | 
  • Páči sa:  474x

absolvent MFF UK v Prahe, odbor matematická fyzika, PhD získaný v SISSA v Terste, profesor matematiky na Univerzite Aix-Marseille od roku 1997 Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu