Most v Cahors a príbuzná duša v Quercy

Autor: Ctirad Klimčík | 29.11.2017 o 12:05 | Karma článku: 3,75 | Prečítané:  488x

Píšem o návšteve mestečka Cahors, o jeho zaujímavej histórii i pamiatkach a nakoniec o stretnutí s pastierkou, ktorá má rada históriu

Záujemca o históriu si vo Francúzsku príde naozaj na svoje. Kým na Východnom Slovensku stoja snáď len dva kostoly pochádzajúce z doby pred Tatárskym vpádom (jeden vo Veľkom Šariši a druhý, tuším, v Lelesi) naďabiť na juhu Francúzska na funkčnú budovu postavenú pred rokom 1200 nie je žiadna vzácnosť.  Doslova platí, že keď naštartujete auto a len tak naverímboha niekam vyrazíte, naraz na vás spomedzi kopčekov  vykukne malebné stredoveké mestečko, v ktorom sa akoby zastavil čas. Dokonca aj kdejaká dedina sa pýši národnými historickými  pamiatkami;  my sme cestou do Cahors prespali v penzióne v Puylaroque a pri večernej prechádzke dedinkou sa nám postavil do cesty Boží svätostánok zjavne dimenzovaný na väčší počet veriacich ako tam chodí dnes. 

 

 

Z majiteľky penzióna sa vykľula Angličanka, ktorá nám zdôraznila, že jej dom bol vybudovaný v časoch pred storočnou vojnou, keď lénnym pánom v Puylaroque bol anglický kráľ. Striehla na náš príjazd z balkóna a upozornila nás hneď skraja, že zamkýna na kľúč svojho psa, aby sme sa ho nezľakli. Nejako to však nezvládla a onedlho stretávam na schodoch príšeru schopnú kandidovať na filmovú rolu psa baskervillského. Našťastie Dunčo sa ku mne zachoval tak po anglicky férovo, dokonca sa mi zdalo, že zavrčal niečo v zmysle "Sorry, kamoš." Majiteľka nám potom poradila neďalekú reštauráciu zriadenú v štýlovom mlyne z bohviektorého storočia, jedlo bolo úžasné a ktovie, či čašník tiež nebol Angličan, lebo na zvedavú otázku Elizy "Čo všetko ste nakrájali do tej polievky?" odpovedal s typickým britským humorom: "Je piatok večer, Madame. Dali sme tam zvyšky z celého týždňa...".

Ráno sme ešte dostali v penzióne skvelé anglické raňajky a vyrážame do Cahors. Samozrejme, náš prioritný dôvod návštevy je hlavná historická pamiatka mesta zapísaná do zoznamu UNESCO,  a tou je jeden z jediných dvoch zachovaných opevnených stredovekých mostov v Európe (netuším, kde je ten druhý). Prispel naň  dotáciou francúzsky kráľ Filip IV. Pekný, aby zabezpečil Cahors pred Angličanmi, ktorým mesto vyfúkol pár rokov predtým. Mimochodom, Cahors toho preskákalo v histórii celkom dosť. Pôvodne významné galo-románske sídlo vyplienili najprv v ôsmom storočí Arabi, v deviatom Vikingovia a v desiatom Maďari, potom si tam tristo rokov ohrievali polievku Angličania, kým ich nakoniec nevyhnali Francúzi. A potom prišiel zlatý vek mesta, keď sa jeho rodák Jean Dueze dal r. 1316 zvoliť za pápeža Jána XXII. pomocou nádhernej ľsti (podrobne popísanej napr. v Druonových Prekliatych kráľoch).  Jeho pontifikát trval 18 rokov a postavil cirkev na pevné finančné nohy, na ktorých stojí v podstate dodnes. Ján XXII. dal mimochodom upáliť desiatky františkánskych mníchov za heréziu, keďže tvrdili, že Kristus bol biedny (argument žalujúcej pápežskej strany bol, že Ježiša obdarovali Traja králi a teda biedny nemohol byť) a jeho zdatnosť vo finančných záležitostiach dokladá jeho rodné Cahors, kde dal postaviť spústu výstavných budov, založil univerzitu a dokonca zabezpečil svojich rodákov na stáročia dopredu tým, že im garantoval štatút obyvateľov daňového raja (povedané v modernom jazyku). Počas celý stredovek potom kdejaký developer (znova v súčasnej reči), ktorý si niekde v Európe namastil vačok, chodil  svoje zarobené zlatky prepierať do Cahors.

 

 

 

Popri pamiatkach stál v Cahors za reč aj miestny trh na námestí pred katedrálou a to nielen atmosférou ale  aj kvalitou tovaru. Napr. údeniny, ktoré vo Francúzsku všeobecne nestoja za veľa, tam boli vynikajúce, rovnako ovocie bolo chuťovo skvelé.

 

Neskoro popoludní odchádzame z Cahors a naberáme smer na Albi (o ktorom snáď tiež niekedy napíšem). Pri ceste uprostred polí vidíme niečo, čo vyzerá ako historická pamiatka. Zastavíme sa a naďabíme na pani s hrabľami, ktorá sa s nami ochotne pustí do reči. Vysvetlí nám, že dotyčná stavba (dolu na fotke) bola vybudovaná jej prapradedom ako úkryt pre ovce v prípade búrky.

 

Nazrel som dovnútra a prekvapila ma stiesnenosť celého priestoru. Tie ovce alebo museli mať veľký strach z búrky, keď sa tam nechali "nadžgať", alebo to boli jednoducho ovce...

Pani s hrabľami bola veľmi milá a tiež zvedavá, povypytovala sa odkiaľ sme a potom sa vytasila s neuveriteľnými znalosťami z histórie Poľska i Slovenska. Vedela napr., že Rakúsko-Uhorsko bolo žalárom národov, okolnosti Mníchovskej zrady mala v malíčku a mala aj vcelku vernú predstavu o rozdelení Poľska medzi Rusko, Prusko a Rakúsko na konci osemnásteho storočia. Samozrejme, že som sa jej opýtal, odkiaľ to všetko vie. Odpovedala až trocha ospravedlňujúcim sa tónom, že odmalička rada číta všetko možné o histórii a keď  večer skončí starostlivosť o ovce, lúska knihy až kým nezaspí. Ubezpečil som ju, že je moja príbuzná duša, len s tým rozdielom, že ja si čítam o histórii  vždy polhodinku pred raňajkami a potom sa nezaoberám  ovcami  ale  vzorcami...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Finálová diskusia SME: Matovič chce ústavnú väčšinu s Kollárom, Kiska a Truban váhajú

Diskusia denníka SME zo zrekonštruovanej Mlynice v Bratislave.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Kto vytvoril podmienky pre mafiánsky únos štátu? Pochopili sme?

Väčšina pozná odpoveď na tieto otázky.

Lučanský nechcel, aby som riešil Vadalu, tvrdí jeho podriadený

Šéf polície popiera, že mu Málik vravel o talianskej mafii u nás.


Už ste čítali?