Most v Cahors a príbuzná duša v Quercy

Autor: Ctirad Klimčík | 29.11.2017 o 12:05 | Karma článku: 3,75 | Prečítané:  478x

Píšem o návšteve mestečka Cahors, o jeho zaujímavej histórii i pamiatkach a nakoniec o stretnutí s pastierkou, ktorá má rada históriu

Záujemca o históriu si vo Francúzsku príde naozaj na svoje. Kým na Východnom Slovensku stoja snáď len dva kostoly pochádzajúce z doby pred Tatárskym vpádom (jeden vo Veľkom Šariši a druhý, tuším, v Lelesi) naďabiť na juhu Francúzska na funkčnú budovu postavenú pred rokom 1200 nie je žiadna vzácnosť.  Doslova platí, že keď naštartujete auto a len tak naverímboha niekam vyrazíte, naraz na vás spomedzi kopčekov  vykukne malebné stredoveké mestečko, v ktorom sa akoby zastavil čas. Dokonca aj kdejaká dedina sa pýši národnými historickými  pamiatkami;  my sme cestou do Cahors prespali v penzióne v Puylaroque a pri večernej prechádzke dedinkou sa nám postavil do cesty Boží svätostánok zjavne dimenzovaný na väčší počet veriacich ako tam chodí dnes. 

 

 

Z majiteľky penzióna sa vykľula Angličanka, ktorá nám zdôraznila, že jej dom bol vybudovaný v časoch pred storočnou vojnou, keď lénnym pánom v Puylaroque bol anglický kráľ. Striehla na náš príjazd z balkóna a upozornila nás hneď skraja, že zamkýna na kľúč svojho psa, aby sme sa ho nezľakli. Nejako to však nezvládla a onedlho stretávam na schodoch príšeru schopnú kandidovať na filmovú rolu psa baskervillského. Našťastie Dunčo sa ku mne zachoval tak po anglicky férovo, dokonca sa mi zdalo, že zavrčal niečo v zmysle "Sorry, kamoš." Majiteľka nám potom poradila neďalekú reštauráciu zriadenú v štýlovom mlyne z bohviektorého storočia, jedlo bolo úžasné a ktovie, či čašník tiež nebol Angličan, lebo na zvedavú otázku Elizy "Čo všetko ste nakrájali do tej polievky?" odpovedal s typickým britským humorom: "Je piatok večer, Madame. Dali sme tam zvyšky z celého týždňa...".

Ráno sme ešte dostali v penzióne skvelé anglické raňajky a vyrážame do Cahors. Samozrejme, náš prioritný dôvod návštevy je hlavná historická pamiatka mesta zapísaná do zoznamu UNESCO,  a tou je jeden z jediných dvoch zachovaných opevnených stredovekých mostov v Európe (netuším, kde je ten druhý). Prispel naň  dotáciou francúzsky kráľ Filip IV. Pekný, aby zabezpečil Cahors pred Angličanmi, ktorým mesto vyfúkol pár rokov predtým. Mimochodom, Cahors toho preskákalo v histórii celkom dosť. Pôvodne významné galo-románske sídlo vyplienili najprv v ôsmom storočí Arabi, v deviatom Vikingovia a v desiatom Maďari, potom si tam tristo rokov ohrievali polievku Angličania, kým ich nakoniec nevyhnali Francúzi. A potom prišiel zlatý vek mesta, keď sa jeho rodák Jean Dueze dal r. 1316 zvoliť za pápeža Jána XXII. pomocou nádhernej ľsti (podrobne popísanej napr. v Druonových Prekliatych kráľoch).  Jeho pontifikát trval 18 rokov a postavil cirkev na pevné finančné nohy, na ktorých stojí v podstate dodnes. Ján XXII. dal mimochodom upáliť desiatky františkánskych mníchov za heréziu, keďže tvrdili, že Kristus bol biedny (argument žalujúcej pápežskej strany bol, že Ježiša obdarovali Traja králi a teda biedny nemohol byť) a jeho zdatnosť vo finančných záležitostiach dokladá jeho rodné Cahors, kde dal postaviť spústu výstavných budov, založil univerzitu a dokonca zabezpečil svojich rodákov na stáročia dopredu tým, že im garantoval štatút obyvateľov daňového raja (povedané v modernom jazyku). Počas celý stredovek potom kdejaký developer (znova v súčasnej reči), ktorý si niekde v Európe namastil vačok, chodil  svoje zarobené zlatky prepierať do Cahors.

 

 

 

Popri pamiatkach stál v Cahors za reč aj miestny trh na námestí pred katedrálou a to nielen atmosférou ale  aj kvalitou tovaru. Napr. údeniny, ktoré vo Francúzsku všeobecne nestoja za veľa, tam boli vynikajúce, rovnako ovocie bolo chuťovo skvelé.

 

Neskoro popoludní odchádzame z Cahors a naberáme smer na Albi (o ktorom snáď tiež niekedy napíšem). Pri ceste uprostred polí vidíme niečo, čo vyzerá ako historická pamiatka. Zastavíme sa a naďabíme na pani s hrabľami, ktorá sa s nami ochotne pustí do reči. Vysvetlí nám, že dotyčná stavba (dolu na fotke) bola vybudovaná jej prapradedom ako úkryt pre ovce v prípade búrky.

 

Nazrel som dovnútra a prekvapila ma stiesnenosť celého priestoru. Tie ovce alebo museli mať veľký strach z búrky, keď sa tam nechali "nadžgať", alebo to boli jednoducho ovce...

Pani s hrabľami bola veľmi milá a tiež zvedavá, povypytovala sa odkiaľ sme a potom sa vytasila s neuveriteľnými znalosťami z histórie Poľska i Slovenska. Vedela napr., že Rakúsko-Uhorsko bolo žalárom národov, okolnosti Mníchovskej zrady mala v malíčku a mala aj vcelku vernú predstavu o rozdelení Poľska medzi Rusko, Prusko a Rakúsko na konci osemnásteho storočia. Samozrejme, že som sa jej opýtal, odkiaľ to všetko vie. Odpovedala až trocha ospravedlňujúcim sa tónom, že odmalička rada číta všetko možné o histórii a keď  večer skončí starostlivosť o ovce, lúska knihy až kým nezaspí. Ubezpečil som ju, že je moja príbuzná duša, len s tým rozdielom, že ja si čítam o histórii  vždy polhodinku pred raňajkami a potom sa nezaoberám  ovcami  ale  vzorcami...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.


Už ste čítali?