Ako sa stať odborníkom na teóriu strún

Autor: Ctirad Klimčík | 31.1.2018 o 0:01 | Karma článku: 3,06 | Prečítané:  984x

Dávam touto cestou (nevyžiadané) rady mladým študentom, ktorí by sa radi stali špecialistami na teóriu strún.

Teória strún (alebo, v modernejšej terminológii, M-teória) je vo svojej podstate časťou matematickej fyziky. Vzbudzuje značné vášne v odbornej i laickej verejnosti, keďže má svojich vyhranených zastáncov aj odporcov. Ja osobne sa ňou zaoberám na čiastočný úväzok a chcel by som touto cestou povzbudiť mladých ľudí, aby sa jej venovali taktiež. Skutočne seriózni záujemci si však musia uvedomiť, že cesta k erudícii v tomto obore nie je bez úskalí a možno ocenia pár upozornení od staršieho človeka z branže.

V prvom rade si treba uvedomiť, že za strunami sa musí vycestovať do zahraničia a, pokiaľ sa veci na Slovensku radikálne nezmenia, aj v zahraničí zostať. Ak sa totiž mladík vráti zo Západu nabitý vedomosťami, bude si musieť odkrútiť ako každý iný minimálne šesť rokov kým sa stane docentom a ďalších desať do profesora. Slovenská verchuška totiž kladie dôraz na odbornosť iba na úrovni všeobecných deklarácií a teoretická fyzika  nie je futbal, ktorý je pod dozorom miliónov divákov a  kde kvalitného hráča nemožno len tak ľahko odstrčiť na úkor nekvalitného. 

Ani v zahraničí však nie je cesta na výslnie priama a hladká. Konkurencia je mimoriadne silná a tak sa naozaj aj veľmi schopným ľuďom môže stať, že sa budú musieť vrátiť po tridsiatke domov. Pritom okrem nadania a pracovitosti ovplyvňujú kariéru aj ďalšie faktory, ktoré sa tu budem snažiť vystihnúť.  Prvým a najdôležitejším z nich je výber miesta, kde treba urobiť PhD.  Bez akejkoľvek debaty je treba mieriť najvyššie, t.j. na americké univerzity typu Princeton, Harvard, Rutgers, Chicago, Caltech, Stanford, Berkeley či Santa Barbara.  Tam je totiž koncentrácia kvalitných strunárov najvyššia, pri spoločných obedoch všetkých so všetkými oni  navzájom diskutujú, čo je pre mladého človeka nesmierne podnetné a užitočné (zažil som to na vlastnej koži v Princetone, Rutgerse, Stanforde a Berkeley keď už som mal po tridsiatke a úprimne som ľutoval, že som neprešiel cez takýto výcvik ako doktorand).  Samozrejme aj na iných miestach sú  kvalitní strunári, ale sú v menšej koncentrácii. Doktorand sa síce aj vtedy naučí od svojho školiteľa remeslu, ale bude mať nutne užší záber.

Mladý slovenský študent môže mať o sebe pochybnosti, či je dosť dobrý na to, aby rúbal najvyššie. Nie sú oprávnené. V strunárskej branži sa samozrejme vyžaduje, aby každý vedel, kým je a netlačil sa tam, kam nepatrí.  Z tohoto pravidla je však výnimka a tou je podávanie prihlášok na PhD.  Tam od vás ešte nikto nič nečaká;  ak nebudete patriť k najlepším, nenechajú vás padnúť a jednoducho vás zaradia na vaše miesto. Netreba si taktiež myslieť, že čím je školiteľ väčšou hviezdou, tým ťažšie je mu rozumieť a urobiť uňho doktorát. Opak je pravdou. Tí, čo sledujú hokej, poznajú meno Wayne Gretzky. O ňom sa vravelo, že ak by hral v útoku spolu s ním trebárs aj traktor, i tak by dával góly. Podobne je to aj v strunách: Čím je niekto silnejší, tým ľahšie je ho rozumieť a od neho sa učiť.

Predstavme si teraz, že mladý slovenský študent bol už prijatý na PhD do kvalitného inštitútu (či už do extraligy, ktorú som vymenoval, alebo na niektoré z ďalších pár desiatok miest vo svete, kde sa nájdu kvalitní strunári). Vtedy je treba zvládnuť v krátkom čase ďalší veľadôležitý manéver, ktorým je výber školiteľa. Hlavnou zásadou je tu  nedbať na zdanie a vyhýbať sa napr.  "mŕtvym drevám", ako sa hovorí zaslúžilým nositeľom vysokých vedeckých ocenení, ktorí často prijali vysoké administratívne stanoviská a vypadli von z kola aktívneho prvoplánového výskumu. Nablýskané PhD totiž nie je všetko, pre  budúcnosť je lepšie mať čo najviac v hlave.  Taktiež treba brať pri výbere školiteľa s rezervou povesť, ktorú má v inštitúte. Všeobecne platí, že ak majú ľudia niekoho radi, tak ho chvália ako veľkého vedca a ak ho majú  v zuboch, tak hania jeho odbornosť. Mladý študent sa vtedy musí pozerať hlavne na NEDÁVNE články svojho vytipovaného školiteľa, kde sú publikované, s koľkými spoluautormi akej úrovne, či občas niečo napíše aj celkom sám,  kto a koľkokrát ho cituje, kde je pozývaný a pod.  Keď tie ukazovateľe nebudú vyhovujúce, treba klopať na iné dvere.

Takže zhrniem to: v 90%   inštitútov na celom šírom svete sa majú veci tak, že ak odfiltrujete neoprávnene chválených ľudí, počet  naozaj  špičkových strunových školiteľov  sa bude blížiť číslu  nula. V 9% inštitútov to číslo bude  nenulové, ale malé, a tak mladý študent riskuje, že kvalitný školiteľ ho neprijme, lebo je už "obsadený" inými Phd študentami. Iba v tom 1% extraligových inštitútov je výber kvalitných školiteľov taký veľký, že nikdy neprepadnete cez sito.

Na záver:  vedeckú kariéru môžete robiť aj bez vynaloženia mimoriadneho úsilia. Každý štát potrebuje univerzity a na nich napr. oddelenia matematiky  či fyziky. Tie oddelenia zasa potrebujú šéfov, profesorov a docentov, takže ak sa prispôsobíte prostrediu a nenahneváte si kolegov, môžete s  vekom stúpať po rebríčku hore  podobne ako v armáde. Úprimne povedané, život takéhoto kariérneho  aparátčika je navonok ešte krajší ako poctivého vedeckého pracanta, keďže má často viacej moci, viac uznania okolia i viac času na svoje záľuby. A predsa tí menej cynickí spomedzi týchto ľudí trpia vedomím, že ich spoločenský úspech je falošný, keďže oni len rozmnožujú rady šedého priemeru.  Pretože bez veľkej námahy niet skutočného pochopenia. Našťastie však po svete chodí malá menšina ľudí, ktorí toho naozaj veľa vedia a nesú dopredu pochodeň ľudského poznania. Kto sa naučí naozaj dobre struny, bude medzi nich patriť.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Matúš Ritomský

Dnes už vieme, že kto nemá zbrojný pas, nie je skutočný Slovan

Maska pacifizmu padla.

Píše Mikuláš Dzurinda

Únia sa musí zmeniť na federáciu (píše Mikuláš Dzurinda)

Aby Únia vzbudzovala nádej aj rešpekt.


Už ste čítali?