Alexander Dubček a Umberto Eco

Autor: Ctirad Klimčík | 21.3.2018 o 0:07 | Karma článku: 3,13 | Prečítané:  884x

Spomínam na niektoré pasáže  televíznej debaty  Alexandra Dubčeka  s talianskymi intelektuálmi v r. 1988

Ako pre mladého študenta v Prahe bol pre mňa Alexander Dubček navýsosť kladnou postavou, symbolizoval pre spoločnosť úpiacu pod jarmom politickej a ideologickej totality krátke obdobie, kedy sa dalo v krajine dýchať či snívať, kedy vyšla spústa kvalitných kníh, ktoré sa predtým i potom ocitli na indexe, kedy sa dalo cestovať, debatovať, tvoriť atď.  Keď prišiel k moci Gorbačov a začala sa perestrojka, povstala znovu v spoločnosti nádej a skutočne ľady sa trochu pohli aj v bývalom socialistickom Česko-Slovensku. Táto zmena sa dotkla i mňa samotného a vlastne  aj Dubčeka, keďže nám obom režim umožnil vycestovať do Talianska; mne na tri roky, aby som si urobil normálny doktorát v Terste a Dubčekovi na dva týždne, aby si prevzal čestný doktorát Univerzity v Bologni.
 

Dubčekov príjazd do Talianska v novembri r. 1988 bol doslova mediálnou bombou, keďže  udalosti Pražskej jari z r. 1968 boli vcelku ešte v čerstvej pamäti talianskej verejnosti, ktorej značnej časti navyše bilo srdce pre socializmus (mnohí Taliani, ktorí si robili v Terste doktorát, boli presvedčení, že komunizmus je tá správna ideológia a všetky neduhy jej praktickej aplikácie v krajinách Východnej Európy pripisovali civilizačnej nevyspelosti tamojšej populácie).  Stovky akreditovaných novinárov sprevádzali Dubčeka pri preberaní doktorátu,  cestovaní po Talianku či audiencii u pápeža a keď v televízii ohlásili konanie mimoriadnej debaty Dubčeka s najvýznačnejšími talianskymi intelektuálmi, snáď nepreženiem, že talianska spoločnosť ako celok sa tešila na túto mimoriadnu udalosť. Ja som sa samozrejme tešil taktiež. Jednak preto, že som bol sám zvedavý na rodáka-velikána a tiež preto, že Východoeurópanovi v Taliansku nebolo vždy ľahké vyrovnávať sa s predsudkami domácich  a naraz vidieť  nevýznamné a zaznávané Česko-Slovensko na piedestále bolo skvelé.

Potom nastal deň D a hodina H a ... neočakávané sklamanie, keďže Dubček nebol schopný povedať jedinú súvislú vetu. Tvárou v tvár talianskej intelektuálnej smotánke pôsobil ako malý žiačik, ktorý sa zle naučil domácu úlohu,  nielenže rozprával iba frázy,  ale nešlo mu to ani plynne a kultivovane, aby vyzerali ako-tak múdro. Pritom na začiatku debaty držal v rukách všetky tromfy : všetci prítomní filozofi, ekonómovia, spisovatelia, vedci atď vzhliadali k nemu s posvätnou úctou, titulovali ho "pán Dubček" a snažili sa mu klásť otázky do nôty. Hlavne očakávali od lídra Pražskej jari prezentáciu akejsi vízie novej spoločnosti, za ktorú on akože bojoval a ktorú nakoniec rozniesli na pásoch ruské tanky.

Talianski intelektuáli boli doslova konsternovaní Dubčekovým habkaním, jeho absolútnou absenciou charizmy, pohotovosti či kvality vyjadrovania. Pritom to bola éra Gorbačova, čakali teda, že budú mať do činenia s politikom aspoň porovnateľnej úrovne, akú mal ruský líder. Keď však videli, že nič z toho nebude, nastúpila druhá fáza debaty, v ktorej nezakrývali nielen svoje sklamanie z Dubčeka, ale ani pohŕdanie voči nemu. Chudák líder Pražskej jari bol doslova zosmiešnený  a hlavnú úlohu v jeho spoločenskej demolícii zohral Umberto Eco.

Pisateľ románu má tú veľkú výhodu, že si ho môže pred jeho uverejnením   iks-krát po sebe prečítať a opraviť veci, ktoré nesedia, rušia či vadia. Ak je nadaný a  inteligentný, dokáže vyprodukovať text na hranici dokonalosti, ktorý je jeho vizitkou často príliš peknou nato,  aby bola pravdivá. Iste, genialita Umberta Eca je nepochybná. On dokázal napísať román s pútavým dejom, ktorý napriek tomu literárna kritika označila za kvalitný!  Pokiaľ však ide o osobnostné kvality, kopaním do bezvládneho, ktorý už ležal na zemi, si ich Umberto Eco aspoň u mňa nepripísal. Bol napr. v debate prvý zo všetkých, ktorí odopreli Dubčekovi oslovenie "pán".  Keď chcel Eco zaryť do Dubčeka, vyzeralo to takto: "Počujte, Dubček, čím vlastne prispelo Česko-Slovensko k  svetovej civilizácii? Ako si radí v celosvetovej súťaži národov? Vytvorili Česi či Slováci niečo, čo by stálo za zmienku aj medzinárodnej komunite?" Vlastne akurát pri tejto otázke Dubček odpovedal jedným z možných spôsobov, ktorý niečo do seba mal. Ja by som sa na jeho mieste azda zmienil o Oskarových filmoch, hudbe, pár vedeckých výdobytkoch   a dokonca aj o športových úspechoch, ktoré sa v Taliansku cenia. Dubček sa však  s ničím z toho  nevytasil, iba prehlásil, že v ťažkých podmienkach nie je ľahké vytvárať hodnoty. Nuž, mal v podstate pravdu, a predsa na jeho odpoveď zareagovali talianski intelektuáli nesúhlasným mrmlaním.

Na druhý deň po odvysielaní debaty sa k nej ľudia v inštitúte príliš nevracali. Pár ľavicových intelektuálov sa akurát pri mne pristavilo a poznamenalo, že žiť dvadsať rokov neprestajne sledovaný tajnou políciou by sa podpísalo na intelektuálnej kapacite každého. Rád som im prikývol, ale nebol som si tým istý. Mám  pocit, že Dubčeka vyniesla na špicu straníckej hierarchie v Česko-Slovensku jeho nekonfliktnosť a možno aj to, že pôsobil dojmom neškodnosti. Stúpal v  rebríčku hore, lebo nikomu nevadil, mal však zrejme rád aj popularitu a v šesťdesiatom ôsmom povolil ľudu opraty možno aj z tohoto dôvodu. Neviem to posúdiť, mal som vtedy iba sedem rokov.

Tento text som napísal s cieľom vydať  svedectvo o dnes už tridsaťročnej minulosti. I Dubček i Eco sú už po smrti a vraví sa, že o mŕtvych iba dobre. Na druhej strane tá televízna debata bola pre mňa poučením, ako ináč sa môžu správať slávni  ľudia, než by sa to  dalo od nich očakávať na základe toho, ako poznamenali svoju epochu.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Prehrávame, najvyšší čas vývoj otočiť

Súťaž v globálnej konkurencii o talenty a investície sa už príliš dlho nevyvíja v náš prospech.

Fico spojil Norberta Bödöra s Bonulom, predtým hovoril inak

Zákazky od Bonulu Smer nechce prezradiť.


Už ste čítali?