Pijoanove "Dejiny umenia" som už spomenul v blogu o Ľudovítovi XIV a lekárskej etike. Boli pre socialistického človeka o.i. lákadlom uvidieť slobodný svet a po páde železnej opony som naozaj navštívil viacero galérií v rôznych metropolách s jasnou motiváciou pozrieť si v origináli diela, ktoré som predtým obdivoval iba v knižnej reprodukcii. Ďalšiu knihu, ktorá ovplyvnila moje názory o dejinách umenia, napísal kurátor Louvru René Huyghe a niesla názov "Reč obrazov". Okrem beletristicky napísaných životopisov viacerých slávnych maliarov, či monografiách s výrazným historickým kontextom, som si už potom neprečítal žiadnu ďalšiu knihu o výtvarnom umení ako takom. Necítil som takú potrebu, hlavne kvôli znechuteniu z toho, kam sa táto niekedy taká dôležitá súčasť ľudského duchovného sveta uberá a ako o nej píšu rôzni moderní odborníci, profesori, znalci a čo ja viem, kto ešte.
Z čoho pramení toto znechutenie? Uvediem príklad: Pred pár dňami sa mihol na blogu sme.sk Romana Kebíska článok o slávnom obraze s názvom "Čierny štvorec", ktorý neznázorňuje nič viac, než čo hovorí jeho názov. Diskutér educ5 sa v tomto kontexte vyjadril o šialenstve a nezmyselnosti moderného "umenia" a dostalo sa mu ponaučenia od diskutérky germy, prečo sa v skutočnosti jedná o "veľdielo", prečo bol jeho autor "veľký umelec", aký bol umelecko-.historický kontext vzniku tejto " ikony nového estetického náboženstva", tohoto "obrazu Boha, esencie jeho dokonalosti na dnešnej ceste k novému začiatku". K tomu by som pridal, že podobné chválospevy nepochybne vyplnili tisíce stránok dizertácií, profesorských habilitačných prác či monografií, odzneli na nesčíselných konferenciách historikov umenia, odborných i populárnych prednáškach atď. Napriek tomu je môj vlastný názor v podstate identický ako u diskutéra educ5. Ak by som ho doplnil, tak len v ešte negatívnejšom smere: Moderné výtvarné umenie je podľa môjho názoru azda najodpudivejšia intelektuálna dekadencia, ktorú prinieslo svetu dvadsiate storočie.
No a teraz, keď som si takto "uľavil", pokúsim sa tu vyložiť moje argumenty. Línia môjho dôvodenia sa pritom nebude pohybovať v zvyčajnom registri, t.j. že ak každý človek sám bez vysvetlenia pochopí, prečo vdýchnuť dušu mramoru ako to urobil Michelangelo v Piete je veľké umenie, ako je možné, že ten istý človek potrebuje v prípade Čiernych štvorcov veľké vysvetľovania, ktoré by ho dokopali k ich obdivovaniu. (Samozrejme, apoštoli dekadencie na to majú poruke vysvetlenie napr. v zmysle, že vývoj zašiel tak ďaleko dopredu, že len naslovovzatý znalec vyzbrojený rokmi štúdia môže hĺbku moderného umenia pochopiť...). Ja zoberiem veci z iného konca a položím si otázku, čo ľudská spoločnosť oceňovala, oceňuje a, dúfam, bude oceňovať na akomkoľvek diele či výkone jedinca, vo vede, umení, športe či akejkoľvek inej aktivite, natoľko, aby vyzdvihla autora tohoto diela na piedestál obdivu. Medzi nutné podmnienky vysokého oceňovania diela kedysi patrili NÁROČNOSŤ a ORIGINALITA. V dnešnej vede či športe je to naďalej tak, ako to bolo kedysi, ale v modernom výtvarnom umení (snáď s výnimkou architektúry) náročnosť už nie je nevyhnutná. Tento stav vecí je podľa môjho názoru flagrantnou známkou dekadencie.
Čo mám vlastne na mysli pod originalitou a náročnosťou? Originalita je dosť jasná: treba vytvoriť niečo nové, čo doteraz nikto nevytvoril. Náročnosť tiež: nech niekto skúsi vytesať do kameňa žiaľ Madony, s najväčšou pravdepodobnosťou si vyláme zuby. Avšak namaľovať čierny štvorec je nenáročné, dokáže to aj bača Ondrej, ktorý týmto spôsobom zveční svoj análny psychoanalytický zážitok, ak si napr. zájde v zamračenej bezmesačnej noci na veľkú potrebu. Originalita snúbiaca sa s náročnosťou bola, je a musí zostať základným kritériom oceňovania vedy a umenia. Keď si uvedomím, aké kolosálne znalosti a inventivitu musí mať dnes prírodovedec, aby vytvoril niečo nové a netriviálne a zároveň pozorujem v galériach moderného umenia sochárske kompozície typu rozvešaných kolíčkov na pranie s piatimi mucholapkami a jedným deravým džbánom, pozastavujem sa nad tým, kam dnes dospel svet.
Nuž a keď už sa tak zamýšľam o podobných veciach, napadá ma, že jedným zo zdrojov dekadencie je bezbrehosť. V matematike nikto v dvadsiatom storočí nespochybnil jej základnú funkciu, tj. riešiť dobre definované problémy. Ani pravidlá futbalu sa nezmenili: treba dávať góly a nedostávať ich. Brehy sú tu jasné a nemenné a zdá sa, že nutne vedú k stagnácii. Nie je to však pravda! Uspieť v matematike, či vo futbale je dnes oveľa NÁROČNEJŠIE ako kedysi a vedie k vyššej kvalite. Napr. to napádanie súpera v hĺbke jeho polovice, schopnosť si prihrať na maličkom priestore a majstrovské spracovanie akejkoľvek lopty v plnej rýchlosti boli niekedy veci nevídané a dnes sú bežné. No a teraz si predstavte, že by prišiel nejaký mudrc a povedal by, že futbal je vždy o tom istom, prečo nedať každému hráčovi svoju loptu, loptičku či medicinbal nech sa s ňou hrá ako chce, bránky zrušme tiež a dovoľme na hracej ploche aj venčiť psy atď. Bude to originálne ? Nuž áno. Bude to náročné? Už nie. Bezbrehosť a absencia pravidiel vedie vždy k ceste ľahšieho odporu, t.j. nenáročnosti. Podobne výtvarné umenie malo kedysi jasný cieľ: zobraziť realitu v dvoch či troch rozmeroch. Po zvládnutí perspektívy, svetelných efektov atď prišlo dvadsiate storočie a s ním pocit, že sa cieľ naplnil. Ľudstvo už vie zobraziť všetko a výtvarnému umeniu treba dať nový obsah. Lenže aký? Nuž a nastala bezbrehosť a s ňou dekandencia. Nejakého uja napr. napadne kúpať nahé ženy v bazéniku plnom farby a potom odtláčať ich vnady na biele plátno. Teoretici umenia ospevujú originalitu nápadu, píšu o ňom "vedecké" články ale nenáročnosť takéhoto "umenia" ich nijako netrápi. A napokon príde Andy Warhol so svojimi konzervami od polievky a všetci tí experti a znalci to ospevujú. No fuj... Ešteže zostali na svete futbal či matematika...