Opera v Sydney

Autor: Ctirad Klimčík | 7.3.2018 o 0:01 | (upravené 21.3.2018 o 21:30) Karma článku: 1,06 | Prečítané:  328x

Obdivne sa vyjadrujem o Opere v Sydney a pridávam pár osobných dojmov i zážitkov z  návštevy jej priestorov

Pred dvoma týždňami som  vo svojom blogu "O umení a dekadencii"  označil za neakceptovateľné niektoré názory teoretikov umenia považujúce za umelecké dielo aj taký výsledok činnosti "umelca", ktorý by bol schopný získať s rovnakým efektom tiež človek bez akéhokoľvek talentu či  špecifických schopností nadobudnutých dlhou a náročnou prípravou. Ako konkrétne príklady takejto dekadentnej "umeleckej" činnosti som označil namaľovanie čierneho štvorca, odtláčanie  nahej ženy vykúpanej vo farbe na biele plátno alebo položenie konzervy od polievky na drevenú podložku. V diskusii k blogu sa našli ľudia, ktorí so mnou súhlasili (bola ich našťastie väčšina), ale aj takí, ktorí nesúhlasili a dokonca na mňa hrubo útočili. Pritom ja som netvrdil, že celé moderné výtvarné umenie nestojí za nič. Sám som napr. fanúšikom modernej architektúry, ktorá vzdoruje dekadencii možno aj preto, lebo nikto nedá peniaze na postavenie budovy bez toho, aby po dokončení neplnila nejaký konkrétny účel. Vskutku, azda  práve táto povinná funkčnosť architektúry pôsobí ako hrádza proti absolútnej bezbrehosti procesu tvorenia, bezbrehosti,  ktorá má zavše tendenciu  viesť k dekadencii.

Azda najviac zo všetkých moderných budov sa mi páči Opera v Sydney navrhnutá dánskym architektom Jornom Utzonom. Zdôrazňujem pritom slovo "páči". V spomínanom blogu  "O umení a dekadencii" som nehovoril o kráse, pretože som zdôrazňoval len tie atribúty, ktoré má  umelecké dielo spoločné s vedeckým výsledkom tj. originalitu a náročnosť jeho vyhotovenia  či získania. Umenie však nie je veda a naozaj existujú ďalšie charakteristiky, ktoré tieto dva dôležité odbory ľudskej činnosti od seba  odlišujú. Podľa môjho názoru najstručnejšie by sa ten rozdiel dal vyjadriť slovami : Veda hľadá  pravdu a umenie zasa krásu. 

 

 

 

Našťastie nikoho ešte nenapadlo zbaviť vedu povinnosti hľadať pravdu, ale zdá sa, že existujú ľudia, ktorí si myslia, že dnes už umelecké dielo nemusí byť pekné, alebo, povedané vznešenejšie, nemusí vzbudzovať estetický zážitok (napr. krvavé orgie Hermanna Nitscha asi v málokom vyprovokujú pocit krásna). Ja osobne s takýmto odpútavaním od krásy ako základného atribútu umenia  nesúhlasím a v ďalšom budem vychádzať z toho, že  výtvarné dielo musí byť pekné, aby sa dalo nazvať umeleckým.

Mimochodom, vlastne nepoznám človeka, ktorému by sa nepáčila Opera v Sydney. To isté sa dá povedať o Michelangelovej Piete či trebárs o  Tádž Mahále.  Až by sa zdalo, že vrcholné umelecké diela sú  OBJEKTÍVNE pekné (a to dokonca nadčasovo). Nebudem sa tu však ďalej púšťať do filozofovania na námet objektívnej krásy, pretože to stojí čas a je pritom možné, že profesionálni estetici  hútajúci o týchto veciach osem hodín denne už v tom majú jasno. Ostáva len dúfať, že raz naďabím na jasnou rečou napísaný, dobre štrukturovaný a vyargumentovaný text  niektorého z nich,  ktorý  nedospeje  k názoru, že Nitschove krvaviny sú "pekné"...  Napr. na blogsme.sk vystupuje estetik Erich Mistrík, ktorý by  mohol čitateľom SME čo to zo svojej odbornej kuchyne odhaliť, bohužiaľ zatiaľ však ani jeden zo svojich  194 blogov nevenoval špeciálne svojmu odboru. Možno tak učiní v budúcnosti a povie nám, či má dnes  estetika   vôbec nejaký prekryv s teóriou umenia. Povedané inými slovami: mohol by napísať, či moderná  teória umenia ešte vyžaduje od  umeleckého diela, aby bolo pekné.

Vrátim  sa však teraz k Opere v Sydney, ku ktorej  sa vydali naše kroky hneď po našom prílete do Austrálie. Pri pokladni sme sa spýtali, či majú ešte lístky na večerné predstavenie (dávali Toscu). Odpoveď bola kladná, ale boli iba na státie a tak sme usúdili,  že by sme to po dvadsaťštyrihodinovom lete z Európy "neustáli". Nato nám pani v pokladni navrhla lístky na prehliadku púheho  interiéru budovy, čo sme teda akceptovali. 

V našej skupine bolo asi dvadsať turistov a dostali sme jednu sprievodkyňu, ktorá sa predstavila ako Norma. Opýtal som sa zo žartu, či je to ako Belliniho Norma ("Like Norma of Bellini?"), ale milá pani zjavne poznala lepšie inventár opery než jej repertoár, keďže len odvrkla: "Nie som povinná prezradiť vám svoje priezvisko." Zasmiali sa na tom  iba asi štyria ľudia z celého hlúčiku.

 

 

Vo vnútri budovy sú tri sály, jedna operná, druhá koncertná a tretia divadelná. Dozvedeli sme sa od Normy, že pôvodný projekt interiéru, ktorý vypracoval Utzon,  vláda Nového Južného Walesu zamietla pre nedostatok peňazí a poverila austrálskych architektov,  aby vypracovali iný. Bol z toho konflikt, ktorý vyústil do toho, že Utzon nielenže nebol pozvaný na slávnostné otvorenie budovy anglickou kráľovnou, ale jeho meno nebolo v inauguračnom ceremoniáli ani len spomenuté. Pritom Utzon nebol "iba" architekt. Keď začali austrálski inžinieri stavať operu podľa jeho projektu, prišli s tvrdením,  že Utzonov návrh  je len výtvarnou fantazmagóriou, ktorá sa technicky nedá uskutočniť, keďže by sa budova podľa neho postavená nutne zrútila. Utzon sa však nedal, sám navrhol materiály i konkrétne technologické postupy podložené presnými statickými výpočtami a ... budova krásne stojí!  

Norma nás najprv zaviedla do divadelnej sály, kde nám o.i. oznámila, že je v nej X kresiel pre divákov. Zdalo sa mi, že to podhodnotila, spočítal som tie kreslá a povedal, že ich je viac, totiž Y. Gánila na mňa, ale potom sa ozval jeden pán a povedal, že tých kresiel s iným  odtieňom poťahu je Z, pričom Z=Y-X. Boli sme  vo väčšine a aj  Norma priznala,  že tie trochu  iné kreslá tam nainštalovali dodatočne.  Prehliadka nakoniec skončila v opernej sále.  Norma nás nepustila na javisko pripravené k večernému predstaveniu a viedla svoj výklad z hľadiska. Zrazu povedala, že sála má vynikajúcu akustiku a že vždy nechá nejakého dobrovoľníka niečo zaspievať. Potom sa pozrela na mňa a opýtala sa, či nemám chuť si to vyskúšať. Zdvihol som hodenú rukavicu a zanôtil protinožcom  slovenskú ľudovku. Ešte mi aj, smelcovi, zatlieskali ...

Keďže sa v troch hlavných sálach nesmelo fotografovať, pridávam tu v rámci širšieho architektonického námetu blogu záber z interiéru tržnice v Sydney postavenej v devätnástom storočí, ktorý sa mi taktiež zapáčil:

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zdravotnícke šmejdy ponúkajú naďalej. Zakročiť nevie nikto

Pomôcky predáva firma zo súostrovia Komory.

Komentár Zuzany Kepplovej

Fico má pravdu. Nezápasí so Sulíkom, ale s Kiskom

Robiť dramaturgiu relácie na želanie politika, je zlým signálom.


Už ste čítali?