O článkoch niektorých slovenských teoretických fyzikov

Autor: Ctirad Klimčík | 18.4.2018 o 0:04 | (upravené 4.5.2018 o 9:25) Karma článku: 2,86 | Prečítané:  1464x

Analyzujem a komentujem články troch slovenských teoretických fyzikov: Petra Prešnajdra, Štefana Olejníka a Vladimíra Bužeka 

V predchádzajúcich blogoch som ako matematik analyzoval články niektorých slovenských historikov a filozofov, ale nezameral som sa napr. na práce lekárov, chemikov či biológov. Prečo? Urobím to snáď neskôr?  Neurobím.  Úprimne povedané, mrkol som sa i na články z iných prírodovedeckých branží  (medzi ktoré počítam i medicínu), ale k nim nemám čo povedať, keďže spĺňali isté základné VONKAJŠIE znaky kvality. Naozaj, taký lekár, chemik či biológ koncipuje výstupy svojho výskumu  podobne ako matematik alebo fyzik;  inými slovami chápe, že   POVINNOSŤOU pisateľa vedeckého článku je v prvom rade jasne sformulovať, čo je  ORIGINÁLNY PRÍNOS jeho výskumu, ďalej chápe, že vo svojej práci musí niečo TVRDIŤ, to je uviesť, že z dvoch či viacerých a priori plauzibilných alternatív nastáva práve tá jedna  a nie iná, tiež chápe, že musí svoje tvrdenia ODOVODNIŤ či už experimentom alebo dedukciou už zo známych tvrdení atď.  Keď niekto píše  týmto vonkajšie korektným spôsobom  napr. v medicíne a nerobí iné zjavné logické či faktografické chyby, tak potom neodborník bez erudície v danej oblasti už nemôže posúdiť, či  článok má aj VNÚTORNÉ znaky kvality tj. či rieši relevantný a ťažký problém, či ho rieši dobre a pod.

Bohužiaľ  publikované články v mnohých  spoločenských vedách veľmi často nemajú ani tie horeuvedené vonkajšie znaky kvality, a preto   inteligentný človek hoci aj bez diplomu  v príslušnej oblasti rýchlo príde k podozreniu, že nestoja za veľa. Ako som už však uviedol, ani všetky správne vonkajšie znaky kvality negarantujú vnútornú kvalitu článku. Na tomto blogu uvádzam tri príklady absencie tých vnútorných znakov kvality  a je smutným faktom, že k tomuto účelu mi poslúžili  práce  troch teoretických fyzikov považovaných v súčasnej dobe za trojicu najlepších pôsobiacich na Slovensku.

Začnime teda od Petra Prešnajdra, dlhoročného šéfa Katedry teoretickej fyziky na bratislavskom matfyze. Z článkov, ktoré napísal úplne sám má ten najcitovanejší 85 citácií a ten druhý najcitovanejší 24 (zdroj INSPIREHEP). Vybral som si ten najcitovanejší ako príklad toho, že ľudia môže citovať i  chybné práce. Ten článok sa volá The Origin of chiral anomaly and the noncommutative geometry a vygooglite si ho pod číslom  hep-th/9912050O čo v tej práci ide ? Peter Prešnajder vedel z literatúry týkajúcej sa tzv. Schwingerovho modelu na sfére, že výsledok vyintegrovania fermiónov dá tzv. chirálnu anomáliu, čo je funkcionál istej neodkalibrovateľnej skalárnej časti elektromagnetického poľa v dvoch rozmeroch. Povedal si, že skúsi to vyintegrovanie urobiť aj na nekomutatívnej sfére a podarilo sa mu to v tom zmysle, že dostal funkcionál nekomutívnej skalárnej časti. Zajasal a napísal o tom článok. V čom je teda háčik? V tom, že Prešnajder neštudoval tú literatúru hlbšie a neprečítal si, že nie každý funkcionál je anomáliou. Nato, aby bol anomáliou, musí byť LOKÁLNY. Na komutatívnej sfére on lokálny je (a preto sa aj volá anomália), ale nekomutatívna sféra je z princípu NELOKÁLNA. Pokiaľ sa teda nejako nezadefinuje pojem lokality na nelokálnej sfére (o čo sa Prešnajder ani nepokúsil), tvrdiť v závere článku, ako to on urobil, že sa získala "presná formula pre anomáliu" je zrejmá nepravda.

Prejdime k Štefanovi Olejníkovi, dlhoročnému šéfovi Oddelenia komplexných fyzikálnych systémov Fyzikálneho ústavu SAV. Z článkov, ktoré napísal úplne sám, má ten najcitovanejší 8 citácií a ten druhý najcitovanejší jednu citáciu (zdroj INSPIREHEP). Ja sa tu  jednak zmienim o Olejníkovom najnovšom (zatiaľ  necitovanom) článku  The Yang–Mills vacuum wave functional thirty-five years later : arXiv:1503.01296 pretože odhaľuje najvypuklejšie zásadnú koncepčnú chybu dlhoročných výskumov Olejníka na tému Yang-Millsovského vákua. O čo ide ? Nuž pokiaľ Olejník úmyselne nebalamutí čitateľa, tak zjavne  nemá dostatočnú erudíciu na to, aby vedel, že Schrödingerovský obrázok nefunguje v kvantovej teórii poľa tak jednoducho, ako v kvantovej mechanike. Vtip je v tom, že  v kvantovej teórii  nestačí nájsť riešenie  Schrödingerovej rovnice, ale je treba tiež dokázať jeho normalizovateľnosť. V kvantovej mechanike sa na to počítajú obyčajné integrály, avšak v kvantovej teórii poľa je na to treba počítať funkcionálne Yang-Millsovské integrály, ktoré však nikto nevie počítať už dlhé desaťročia. Žeby o tom Olejník naozaj nevedel ? Veď už dávnejšie Laurent Friedel z jeho branže o tom napísal dlhý článok, kde problém jasne pomenoval a vzápätí Schrödingerovskú slepú uličku opustil, aby išiel robiť niečo užitočnejšie.

Posledný z trojice je Vladimír Bužek, dlhoročný šéf Centra pre výskum kvantovej informácie. Z článkov, ktoré napísal úplne sám, má ten najcitovanejší 63 citácií a ten druhý najcitovanejší 37 citácií (zdroj SAV papers  ADCA). Ja som si vybral na rozbor článok  "Reconstruction of Liouville superoperators"

http://www.quantum.physics.sk/rcqi/mypapers/98pra1723.pdf

pretože je najmladší z tých, ktoré Bužek napísal úplne sám (i keď bol napísaný už pred dvadsiatimi rokmi). Čo sa dá vytknúť tomuto článku ? Nič vonkajšieho a dokonca z vnútorného hľadiska je taktiež koncepčne bezchybný, konzistentný atď. Problém je v tom, že je v podstate triviálny.  Ak urobíme ako Bužek v tom článku predpoklad, že aj kvantový systém aj jeho okolie sú vystihnuté konečne rozmernými Hilbertovými priestormi, po matematickej stránke je Bužekov výsledok naozaj ľahučký a priamočiary a teda málo vhodný ako námet článku pre ostrieľaného vedca (kritizované články Prešnajdra a Olejníka sú síce nezvládnuté, ale koncepčne i technicky sú oveľa ambicióznejšie než ten Bužekov). Pritom prechod k nekonečnej dimenzii Hilbertovho priestoru systému aj nekonečnému počtu stupňov voľnosti okolia je nielen kvantitatívne ale aj kvalitatívne  netriviálny a vyžaduje používanie von Neumannových algebier.

 Poviete si, že je čisto môj osobný názor, či Bužekov výtvor je ľahký alebo nie a máte zaiste pravdu.  Avšak za pozornosť azda stoja aj isté vonkajšie znaky Bužekovej vedeckej produkcie, ktoré môj názor o nízkej úrovni  jeho  článku (a aj iných prác)  podporujú. Vezmime si napr. jeho   zoznam publikácií:

http://www.quantum.physics.sk/rcqi/index.php?x=home_for&for=buzek

Skontroloval som prvú päťdesiatku tých jeho článkov (viac sa mi nechcelo...). Boli napísané  od roku 2005 dodnes a na štyridsiatich z nich je Bužek napísaný iba ako vedľajší autor v protiabecednom poradí. Poviete si, že to je poctivé napísať sa dozadu, keď tam toho veľa neurobil.  Nuž, ak by sa aj  v zozname citácií  rozlišovalo, či citácia je odpovedajúco abecedná alebo protiabecedná, tak by to bolo  OK, lenže v zozname citácií sa to nerozlišuje. To naozaj robí dojem, že Bužek si takto naháňa citácie (nie je sám, napr. Jiří Hořejší z Prahy má okolo osemdesiat percent citácií protiabecedných). Poďme však ďalej: z tých desiatich prác, kde je Bužek napísaný ako plnohodnotný autor, osem z nich sú pôvodné časopisecké články, ktoré majú dovedna 74 strán, Pri počte spoluautorov 3 až 5 vychádza na Bužeka iba zhruba 20 strán pôvodného vedeckého textu za 13 rokov.  Toto naozaj nie je veľa.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.


Už ste čítali?