Samovražda slovenskej literárnej kritiky

Autor: Ctirad Klimčík | 25.4.2018 o 0:03 | Karma článku: 3,15 | Prečítané:  1297x

Poukazujem týmto blogom na závažné pochybenie slovenskej literárnej kritiky pri hodnotení "poézie" Petra Macsovszkého.

Michal Harpáň (podľa môjho názoru najrozumnejší slovenský literárny vedec) definuje literárnu kritiku ako "prostredníka medzi dielom a čitateľom", pričom "jej sprostredkovateľská funkcia sa prejavuje v procese hodnotenia kvalít literárneho diela".  Inými slovami, zmysel literárnej kritiky je oddeliť zrno od pliev, povedať nám, čo je kvalitné a čo nie, aby sme ako čitatelia nestrácali čas prehrýzaním sa brakom a v kníhkupectve zamierili ihneď k tomu najlepšiemu.

Cieľom môjho blogu je konštatovať, že slovenská literárna kritika ako celok  vydáva nekvalitu za kvalitu a  zlyháva tým vo výkone svojej najzákladnejšej funkcie. Toto azda prekvapujúce stanovisko zdokumentujem na príklade   hodnotenia "poézie" Petra Macsovszkého, ktorú mnohí slovenskí literárni kritici berú  vážne i keď je podľa môjho názoru iba výsmechom serióznej literárnej tvorby. Konkrétne tu uvediem tri "básne" Macsovszkého a ku každej z nich  jej  literárno-kritické hodnotenie z pera Zoltána Rédeya z Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie  Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (zdroj Romboid 6, 2005, s.27).

Začiatok ukážok

Maczovszky, "Báseň" č.1:

B R I B Ö

A toto chceš čítať? Si na také čosi pripravený?  Myslíš, že to pochopíš? 

A možno to nie je pre teba až  také náročné. Vôbec to nie je náročné.   Určite to pochopíš.

Poľahky objavíš chyby krásy.   Po chvíli zistíš, že je to takmer bezcenné. Takmer úplne bezobsažné. Slovom, bez myšlienky.   Ošúchané. Celý čas – strácal si čas. 

Do piči, načo som to čítal, povieš si. Povieš si to raz. Dva razy. Jedného dňa. Možno už čoskoro.

Toto tu už bolo. Vôbec to nie je nové. Tak načo  to, do piči, čítaš?  Nevidíš, že je to vyložená    kokotina? Ak to vidíš,  a predsa neprestávaš čítať, potom si na tom ešte horšie, ako som si myslel.   Vôbec som sa s tebou nemal dávať do reči.Teraz  sa v tom veziem už aj ja. S kokotmi sa bavím - kokot som. Niet pomoci. Pretože toto tu už bolo.    A nečum na mňa. Viem, že kazím vzduch. A ty azda  nie?  Otázka je, kto z nás je väčší exhalát?

Toto tu už bolo. Banalita, nuda, dezilúzia. Nič  nové. Tisíckrát sme to videli. Poznáme také  experimenty.Tisíckrát nás nimi otravovali. Minimálne  od roku tisícdeväťstodvadsať.      

Už je iné  storočie, ale ešte stále nie až také hypersuper, ako by si to náš experimentátor zbožne želal. 

Toto tu už stokrát bolo. Storočné pravdy. Keby sa radšej naučil vážiť si ticho. Keby prejavil viac pokory. Keby radšej mlčal, do piči.

Krátky výťah z Rédeyovho hodnotenia "básne" č.1:

Vehementné a s vulgárnym dešpektom sugerované spochybňovanie, znevažujúcu, zamietavú „zatracujúcu“ kritiku vzťahuje vypovedajúci subjekt na vlastnú výpoveď, „to“ je predsa znevažujúce hodnotenie vlastnej výpovede, ktorá hovorí, vypovedá sama o sebe, je sebahodnotiacim aktom. Text sa vyčerpáva v sugestívnom hodnotiacom geste, no samotný objekt hodnotenia, referenčný predmet hodnotiacej výpovede neexistuje – je ním predsa sama hodnotiaca výpoveď. Auto- či dokonca „meta-referenčnosť“. Michal Dzúrik, ktorý uvádza citovaný Macsovszkého text ako príklad na verbalizmus v súčasnej slovenskej poézii, to nazýva „verbalizmom na druhú“ (Romboid, roč. 37, 2002, č. 3, s.)  Báseň nemá svoju referenčnú „substanciu“ – sama sebe vo svojej prebiehajúcej výpovednej realizácii si je substanciou.

 

Maczovszky, "Báseň" č.2:

M A  O D F O T I L  V  N E P O Z O R O V A N E J

Prvé písmeno v prvom riadku nahradiť štvrtým písmenom piateho slova v prvom riadku  a druhé písmeno prvého slova v prvom riadku zameniť za šieste písmeno piateho slova v prvom riadku a tretie písmeno v prvom slove prvého riadku nahradiť mystickým piatym písmenom v prvom slove ôsmeho riadku a hneď pokračovať nahradením štvrtého písmena prvého slova v prvom riadku tretím písmenom posledného slova v prvom riadku. Potom si dožičiť pauzu.

Prečo ste súhlasili, aby vás fotili v dosť lascívnych pózach na posteli?

Potom pokračovať. Prvé písmeno druhého slova v prvom riadku nahradiť prvým písmenom druhého slova v prvom riadku, kým druhé písmeno druhého slova v prvom riadku nahradiť druhým písmenom druhého slova v prvom riadku a tretie písmeno druhého slova v prvom riadku nahradiť tretím písmenom druhého slova v prvom riadku a štvrté písmeno druhého slova v prvom riadku nahradiť štvrtým písmenom druhého slova v prvom riadku a piate písmeno druhého slova v prvom riadku zameniť za piate písmeno druhého slova v prvom riadku a šieste písmeno, čo so šiestym písmenom druhého slova v prvom riadku? Tiež ho nahradiť šiestym písmenom druhého slova v prvom riadku. Iba to siedme, to siedme písmeno druhého slova v prvom riadku bude treba nahradiť: tretím písmenom piateho slova prvého riadku.

Bolo to z nevedomosti, čo dokážu urobiť médiá; fotograf ma odfotil v nepozorovanej chvíli.

Krátky výťah z Rédeyovho hodnotenia "básne" č.2:

S výnimkou dvoch krátkych sekvencií, odlíšených aj vertikálnym členením, teda typograficky, hrúbkou písma, ktoré predstavujú akési vlastné, názvom anticipované „tematické jadro“, samotný „námet“, resp. „výpovednú nosnosť“ básne, je celý text čistým konceptualizmom – čírym konceptuálnym gestom. Odhliadnuc od týchto dvoch pasáží sa celá báseň vyčerpáva v absurdnej, samoúčelnej numericko-alfabetickej inštruktáži a ako text tvorí slovesný prejav či komunikát na úrovni úplnej desémantizácie (presnejšie: detematizácie), totálneho „tematického nonsensu“.  Tu sa hovorí už len o jednotlivých, s exaktnou, číselne presnou pozičnou určenosťou udávaných konkrétnych písmenách konkrétnych slov. V tomto prípade teda samoúčelne navzájom referujú, odkazujú na seba už len samostatné písmená jednotlivých slov jednotlivých riadkov. Takto vzniká text ako číra sebareferencia.  

Maczovszky, "Báseň" č.3:

R E I N K A R N Á C I A   S T R O F Y

Prvá strofa si nenárokuje na funkciu výstižnej expozície. Práve preto nemá čo povedať.

Druhá strofa neplytvá priestorom tak, ako to práve robí prvá strofa, ale rozvíja jej myšlienku, graduje     motív, vnáša do textu potrebnú tenziu, ktorá však bude, pravdepodobne,  v tretej strofe utlmená.

Tretia strofa objasňuje spôsob, akým sa piata strofa včleňuje do poetického kontextu štvrtej strofy. Dalo by sa povedať, že do istej miery má ráz metatextu.

Štvrtá strofa má macošský postoj k tretej strofe; je to neželaná reciprocita, akési pozastavenie gradácie – počiatok regresu, jeden zo znakov recesie.

Piata strofa je síce napísaná aspoň tak dobre ako tretia, no pre štvrtú nič neznamená.

Šiesta strofa je napísaná

Krátky výťah z Rédeyovho hodnotenia "básne"  č.3:

Máme tak do činenia s prípadom, keď vlastný text i jeho interpretácia sa začínajú odvíjať naraz, v tom istom momente, štartujúc spoločne, z jedného východiskového bodu, keď sa teda báseň fakticky výpovedne realizuje a súčasne, súbežne s tým i sama rozoberá, analyzuje, interpretuje, komentuje, keď sa vlastne výpovedná realizácia básne a jej rozbor prekrývajú. Ide teda o akýsi „fingovaný“ interpretačno-analytický akt, „samoúčelný komunikát“, „pseudokomunikát“ – akoby napríklad niekto hovoril: „veta, ktorú práve vyslovujem pozostáva z desiatich slov vrátane predložky“. Je to zjavná sebareferenčnosť diskurzu, svojím spôsobom i zvláštny prípad „ilokučného rečového aktu“ (Ricoeur, 1997). Aký je však zmysel takéhoto textu, čo vyplýva z takto predvedenej sebareferancie diskurzu? Zostáva samotný diskurz, ktorý svojou povahou upozorňuje na svoj vzťah k existujúcim podobám poetického diskurzu – deficitný modus poetickosti, lyrizácia bez lyrizovaného predmetu, chladný, zdržanlivý pátos sám osebe.

Koniec ukážok

Čo k tomu záverom  dodať ? Možno si poviete, že som si v tomto blogu  účelovo vybral Rédeya ako najslabšieho slovenského literárneho kritika, aby som sa na jeho príklade pokúsil potopiť slovenskú literárnu vedu ako celok. Nie je to však pravda. Nemohol som vybrať nikoho lepšieho. V skutočnosti som nenašiel jediného slovenského literárneho kritika, ktorý by mal rozum či odvahu jasne povedať, že to, čo píše Macsovszky, nemá nič spoločného s poéziou a je nezmyslom i stratou času písať na to akékoľvek posudky či hodnotenia. Poznamenávam  k tomu taktiež, že Rédeya sama slovenská literárno-kritická komunita  nepovažuje za až takého slabého, nakoľko ho podobne ako ďalšieho  velebiteľa Macsovszkého "básní" Dereka Rebru nominovala do poroty aktuálneho Anasoftu. Samozrejme, z môjho osobného hľadiska Rédey naozaj slabý je, pokiaľ sa jedná i o vkus i o intelekt, ale rovnako slabí, ak nie ešte slabší, sú tiež už  zmienený Derek Rebro, Ľubica Schmarcová, Dana Hučková a mnohí ďalší. Je naozaj smutné, že slovenský národ zveril všetkým týmto ľuďom do opatery svoju slovesnú kultúru.

 

 

.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

S Kočnerom si dohadoval stretnutie aj bývalý šéf vojenských tajných

Skuhra šéfoval Vojenskému obrannému spravodajstvu za ministra Glváča.


Už ste čítali?