Základný rozpor literárnej vedy

Autor: Ctirad Klimčík | 30.5.2018 o 0:14 | Karma článku: 3,09 | Prečítané:  924x

Poukazujem na základný dôvod, prečo je problematické  považovať literárnu kritiku  za vednú disciplínu 

Literárna vedkyňa Ivana Taranenková ako aj spisovateľka Veronika Šikulová nedávno  vyhrešili v Pravde učiteľky slovenčiny na Slovensku  a tiež aj širšiu slovenskú čitateľskú verejnosť  za   odsudzovanie  knihy Pišťanka a Tarageľa "Sekerou a nožom". Zhadzujúce formulácie  Taranenkovej a Šikulovej na adresu učiteliek typu  "zarážajúci nedostatok čitateľských kompetencií", či "milé tety učiteľky   nám tu mudrujú nad povinným čítaním" alebo tiež "nie že by sme nemali zaujímavú a dobrú literatúru, ale v školách sedia tety, česť výnimkám, ktoré literatúra nezaujíma" mali za cieľ znevážiť a delegitimizovať prejavený názor učiteliek, opierajúc sa o údajnú "vyššiu odbornú autoritu" Taranenkovej so Šikulovou.  

Mimochodom ja som niekoľko poviedok zo zbierky "Sekerou a nožom" čítal a plne stojím na pozíciách ľudí, ktorí toto dielo považujú za nekvalitné. V tomto blogu  však nebudem rozoberať  vecnú neoprávnenosť  horeuvedených útokov na učiteľky, lež sa sústredím na všeobecnejšiu otázku: Je mienka čitateľov  pri posudzovaní kvality literárnej tvorby  vôbec dôležitá, alebo má mať relevanciu a legitimitu výlučne názor spisovateľov a kritikov?  Veď prípad Šikulovej s Taranenkovou zďaleka nie je jediný, v ktorom sa súčasná tzv. oficiálna garnitúra literátov a  literárnych vedcov na Slovensku  snaží vygumovať čitateľa z tradičného trojuholníka autor-čitateľ-kritik.  Podľa týchto  "profesionálov literatúry"   má v hre  zostať iba os autor-kritik a názor čitateľov by mal byť obídený ako irelevantný. Presnejšie povedané: buď čitatelia s postojmi oficiálnej kritiky  súhlasia a vtedy sú blahosklonne vzatí literárnou vedou na milosť, alebo nesúhlasia a vtedy sú prehlásení za nekompetentných sa k literatúre vyjadrovať. 

Veru preč sú už časy, kedy sa názor širšej čitateľskej verejnosti nedal len tak ľahko ignorovať. Napr. keď začal koncom devätnásteho storočia vychádzať na pokračovanie v jedných parížskych novinách francúzsky preklad Tolstého Anny Kareniny, bol to pre francúzsku spoločnosť šok. V každý deň vydania pokračovania diela sa od skorého rána tvorili pred trafikami mesta  nad Seinou  dlhé rady nedočkavých čitateľov a bohaté aristokratky či meštianky dokonca podplácali priamo tlačiarov, aby mali výtlačok novej kapitoly čo najskôr doma. Parížska literárna kritika nemohla nenasledovať nadšenie más  a  ruská literatúra  takto vstúpila   do Európy.

Odvtedy uplynulo viac než sto rokov a veci sa vyvinuli v zlom smere. Literárna kritika sa prekonštituovala na odnož honosnejšie znejúcej "teórie literatúry", kritici sa stali "vedcami", získali  členstvá vo vedeckých radách univerzít  po boku matematikov či lekárov a s tým  neotrasiteľnú pozíciu "odborníkov". Čitateľ je v dnešnej dobe  absolútne do počtu, jeho nesúhlasný názor sa spakruky zmetie zo stola a pokiaľ nalieha na svojom, označí sa za diletanta či za prihlúpleho konzumenta červenej knižnice. Ani jeho kúpna sila už nie je dôležitá, veď  pani Valová z Ministerstva kultúry ochotne poskytne dotáciu na vydanie bársčoho, čo oslavuje oficiálna  slovenská literárna kritika.

Veci sú na tom dnes natoľko zle, že ani ten najrozumnejší z najrozumnejších, akým je podľa môjho názoru literárny vedec Michal Harpáň, nevzdoruje týmto zhubným pseudoelitárskym trendom.  Vskutku, pozrime sa na Harpáňovu monografiu "Teória literatúry" (Tigra, Bratislava, 2004), v ktorej na viac ako dvesto stranách spočítate výskyt slova "čitateľ"  na prstoch jednej ruky. Pritom Harpáň zoširoka pojednáva aj o literárnej kritike, kde výslovne ide o posudzovanie kvality diela. Vidíme tak v plnej nahote fakt, že čitateľ je dnes v literárnom  svete postavený na okraj diania, keďže to, či sa  dielo  páči čitateľom, nie je podľa Harpáňa a jeho literárnovedných kolegov vôbec kritériom kvality.

Čo s tým robiť? V prvom rade je dôležité nahlas a systematicky poukazovať na inherentnú nekonzistenciu, ktorá je skrytá v  každej snahe  povýšiť literárnu kritiku na vedu a tým eliminovať  legitimitu "obyčajných" ľudí relevantne hodnotiť literatúru. Aby bolo jasné, ja netvrdím, že vynášať súdy o kvalite literárnych diel nie je v princípe  intelektuálna aktivita, iba upozorňujem, že nazývať túto aktivitu  vedou je nekoherentné. Prečo? Nuž  z jedného prostého dôvodu, ku  ktorému sa mimochodom  literárni kritici  nikdy nevyjadrujú, hoci sa jedná o zásadný rozpor celej literárnej vedy.

V čom spočíva ten rozpor?  Nuž v dôsledkoch všeobecne prijímaného faktu,  že  autor románov  nemusí byť diplomovaným literárnym vedcom, aby ich  mohol písať kvalitne.  Ak by bol totiž oprávnený postoj pani Taranenkovej a jej kolegov, že na legitímne posúdenie kvality knihy je potrebné byť literárnym vedcom,  ako by sme mohli pripustiť, že mnohí spisovatelia či básnici dokážu napísať nesporne kvalitné diela bez toho, aby mali literárnovedné vzdelanie?  Žeby boli títo kvalitní autori bez príslušných titulov iba "božími hoviadkami" tvoriacimi  literárne hodnoty nevedomky? To snáď nie... Avšak  ak dotyční literáti  vytvorili kvalitu vedome, nepotrebujúc na to akademické hodnosti, znamená to buď to, že by mali na fleku dostať profesúry z literárnej vedy, alebo  to, že z procesu hodnotenia literárnej tvorby, a vlastne vôbec z umenia ako takého, vyrábajú literárni kritici vedu umelo a nasilu...

Upozorňujem čitateľa blogu, že absolútne nebrojím za to, aby odteraz boli spisovateľmi iba literárni vedci (i keď je to  aktuálny trend vývoja nielen na Slovensku). Práve naopak. V tomto blogu len poukazujem na to, že literárna kritika   zo samej svojej podstaty nie je vednou disciplínou a podobne, ako  nemusí vyštudovať literárnu vedu tvorca literárneho diela, nemusí ju vyštudovať ani inteligentný  čitateľ, aby  dotyčné dielo mohol legitímne hodnotiť. Uznávam, že zdokumentovať dejiny literatúry či oklasifikovať vývoj jej žánrov vyžaduje rozsiahlu intelektuálnu prácu, ktorá sa dá asimilovať s vedeckou činnosťou, ale povýšiť na vedu samotnú literárnu kritiku je vo svetle horeuvedených argumentov  uzamkýnaním umeleckej tvorby  aj jej vnímania do kazajky pseudovedátorstva. Veda a umenie sú totiž dve odlišné veci a zostanú oboje hlboké, iba ak si svoje odlišnosti zachovajú. Pritom jednou zo základných odlišností a zároveň výhod  umenia pred vedou je fakt, že umelec má svoje širšie "laické"  publikum, ktorého názor  nielenže nemá byť podriadený ale  má dokonca  byť nadradený názorom  teoretikov umenia či literárnych kritikov. Tou nadradenosťou myslím to, že ak umenie oslovuje iba profesionálnych kritikov a nie širšiu čitateľskú verejnosť, je chyba v ňom a nie v čitateľoch.  Špeciálne spisovateľ  prestáva byť skutočným spisovateľom, ak  potrebuje armádu vysvetľovačov s formálnym literárnovedným vzdelaním, aby siahodlho objasňovali ľudu, v akomže to krkolomnom kontexte sú vlastne jeho písačky pekné a hlboké...

V práve popísanej súvislosti ma mimochodom napadá  jemne vulgarizujúce prirovnanie: Ľudia  majú radi pivo, lebo im chutí, a striktne vzaté  nemusia nič vedieť o  receptúrach použitých na jeho výrobu, aby im chutilo. Nechajme teoretikov piva, nech sa hrabú v tých receptúrach, v ich historickom vývoji, v porovnávaní ich rôznych žánrov atď.,  nech o tom  dokonca píšu  vedecké práce a organizujú pivnokritické kongresy, v momente však, keď pod  vplyvom týchto pivovedcov  začnú výrobcovia piva variť nejakú žbrndu, o ktorej bude musieť krčmár vysvetľovať zákazníkom, prečo je to pivo, tak im to ľudia úplne legitímne prestanú piť...

Nakoniec dodám, že keby slovenskí  literárni vedci robili svoju prácu dobre, tak by sa bežný čitateľ mohol pri návšteve kníhkupectva s dôverou riadiť ich doporučeniami. Avšak keď napr. dotyční "vedeckí" kritici masívne dôjdu k "vedeckému" záveru, že vulgárne absurdity  P. Macsovszkého popísané v mojom predchádzajúcom literárnom blogu predstavujú umelecky hodnotnú poéziu, lepšie je týchto kritikov ignorovať a spoľahnúť sa na vlastný vkus, inteligenciu a erudíciu. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

S Kočnerom si dohadoval stretnutie aj bývalý šéf vojenských tajných

Skuhra šéfoval Vojenskému obrannému spravodajstvu za ministra Glváča.


Už ste čítali?