O verejnom financovaní kultúry

Autor: Ctirad Klimčík | 20.6.2018 o 0:12 | Karma článku: 2,49 | Prečítané:  643x

Zamýšľam sa na nedávno uverejným komentárom spisovateľa Pavla Weissa, ktorý sa sťažuje na nedostatočnú podporu kultúry z verejných financií  

Spisovateľ Pavol  Weiss v komentári "Aká je bojaschopnosť kultúry" (SME, 13. júna 2018) vyjadruje svoje hlboké pohoršenie nad názorom,  že kultúra by si na seba mala zarobiť. Vraj sa jej nemá vnucovať trhové prostredie. Vadí však Pavlovi Weissovi trhové prostredie v kultúre i v prípadoch, keď  niektorí umelci zarobia milióny eur predajom svojich nahrávok či kníh? Nevedno, keďže sa o tomto aspekte vzťahu trhu a kultúry vo svojom komentári nezmieňuje. Na mňa to však pôsobí dojmom, že pokiaľ umelec zarobí predajom svojich diel obrovské sumy, tak mu to  Pavol Weiss nielenže rád dožičí, ale navyše sa bude biť zato, aby  štát zabezpečil slušnú životnú úroveň aj tým  umelcom, ktorí si na seba  zarobiť na trhu nedokázali.

V jednom nedávnom  interview sa ukrajinský tenista Sergij Stachovský sťažoval na fakt, že hráči nachádzajúci sa v rebríčku ATP mimo prvej stovky žijú "z ruky do huby". Stachovský pravdepodobne vychádzal z predpokladu, že spôsob existencie  drvivej väčšiny svetovej populácie (tj. z ruky do huby) by sa nemal týkať mužov a žien, ktorí držia v ruke tenisovú raketu, a  preto navrhol, aby sa odmeny na  turnajoch prerozdeľovali "spravodlivejšie", tj. aby  víťazi brali o niečo menej a porazení dostávali o niečo viac.

Všimnime si teraz rozdiel prístupu Stachovského a Weissa: Zatiaľ čo Stachovský nežiada verejné financovanie tenisu, ale iba "spravodlivejšie" prerozdeľovanie peňazí súkromných sponzorov medzi tenistami, Weiss zjavne nie je za to, aby tí trhom obohatení  umelci odovzdali časť svojich prebytkov kolegom, ktorí si svojimi dielami príliš nezarobili. Radšej navrhuje, aby sa o tých neúspešných postaral štát...

Ďalšia relevantná otázka, o ktorej sa  Pavol Weiss  vo svojom komentári nezmieňuje, je táto: Podľa akých kritérií sa má posúdiť vo všeobecnosti, ktorým ľudským aktivitám by sa  teda malo a ktorým nemalo vnucovať to trhové prostredie?  Komplexne riešiť podobné spoločenské rébusy majú samozrejme v náplni práce politici, nedá mi však nezamyslieť sa tu na blogu nad jedným vybraným  aspektom celej problematiky a tým je otázka kvality odvedenej práce. Vskutku, azda všetci budeme súhlasiť s tým, že dotovať nejakú profesionálnu činnosť štátom môže mať zmysel len vtedy, ak je tá činnosť vykonávaná kvalitne. Kto však má rozhodnúť o kvalite kultúry, špeciálne o kvalite umeleckých diel? Samotní umelci? Ľudia, ktorí kupujú ich umelecké diela? Alebo tzv. profesionálni teoretici umenia?  

Nedávno som sa pozastavil  v jednom zo svojich literárnych blogov nad tým, že v monografii "Teória literatúry" literárneho vedca Michala Harpáňa sa často hovorí o hodnotení kvality literárnej tvorby, avšak termín "čitateľ" sa v tej knihe  prakticky nevyskytuje.  Naznačil som tým pozastavením, že je zo strany Harpáňa čudné nepovažovať za jeden z nevyhnutných znakov kvality diela jeho čitateľský úspech, v diskusii mi však potom oponoval jeden antropológ (vystupoval pod nickom rgnr), ktorý bez okolkov tvrdil, že výskum čitateľskej recepcie literatúry by mal byť skôr témou pre sociológov. Keď som teda diskutéra rgnr správne pochopil, fakt, či sa "amatérskym" čitateľom literárne dielo páči alebo nie, nehovorí  nič o jeho kvalite...  Nuž, mne je s tým ťažko súhlasiť. Podľa môjho názoru sa literatúra  píše predovšetkým pre čitateľov a nie pre literárnych kritikov. Môžem samozrejme uznať, že nejaký slaďácky románik môže byť nekvalitný a zároveň sa tešiť veľkému komerčnému úspechu u nenáročných čitateľov, mám však tiež  za to, že skutočne hodnotné literárne diela si taktiež nájdu dostatok inteligentných  obdivovateľov, ktorí nebudú váhať  si  tie dobré knihy kúpiť a tým ich autorom zabezpečiť dôstojný i keď možno nie rozprávkový príjem.  Preto  som  v princípe proti tomu, aby štát živil umelcov, ktorých diela si chce málokto kúpiť a ktorých chvália  iba  profesionálni kritici umenia. Podotýkam, že v tejto súvislosti často používaný argument o "tupých masách Slovákov", ktorí "odmietajú kupovať kvalitné diela", nepovažujem za pádny,  lebo napr. aj "tupé masy Francúzov" odignorovali romány   tzv. oficiálnych slovenských literátov, ktoré nechala preložiť za štátne peniaze do francúzčiny pani Vallová z Ministerstva kultúry. Chyba v tomto konkrétnom prípade teda zrejme nebude v údajnej kultúrnej nevyspelosti  slovenskej čitateľskej verejnosti, ale treba ju skôr hľadať na strane pani Vallovej ako reprezentantky oficiálnej slovenskej literárnej kritiky. Vskutku,  bola to koniec koncov ona, kto nedokázal správne  posúdiť, ktoré slovenské literárne diela sú kvalitou vhodné  na prekladanie do cudzích jazykov.

 

 

 

 

 

 
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

S Kočnerom si dohadoval stretnutie aj bývalý šéf vojenských tajných

Skuhra šéfoval Vojenskému obrannému spravodajstvu za ministra Glváča.


Už ste čítali?