Autonómne vozidlá: šanca pre spoločenské vedy?

Autor: Ctirad Klimčík | 12.6.2019 o 0:22 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  346x

Zamýšľam sa nad ideologickými a návykovými bariérami, ktoré musia prekonať spoločenskí vedci, aby dostáli výzvam kladeným na nich dobou.  

Keď raz dostal francúzsky filozof Luc Ferry v rozhlasovej relácii otázku, či je konkrétne dielo istého moderného umelca pekné,  odpovedal v podstate vyhýbavo ale svojím spôsobom inteligentne. Jednoducho odcitoval tézy niekoľkých estetikov, z ktorých každý svojho času vyrukoval s istou teóriu krásy, potom vystavil dotyčné dielo kritériám tej ktorej teórie, ale nakoniec nedospel k žiadnemu záveru i keď ho do toho moderátor debaty tlačil. Jednoducho to odišlo niekam do stratena, až nakoniec rozhovor preskočil na inú tému.

O pár dní neskôr  som na Youtube naďabil na prednášku o etike nasnímanú vo veľkej aule Harvardovej univerzity. Hneď na začiatku ma na dotyčnom videu navnadilo, že prednášajúci zdanlivo niesol kožu na trh a  sám si kládol veľmi konkrétne etické dilemy. Potom vystupňoval napätie tým, že nechal istý čas študentov, aby tie dilemy riešili. Nakoniec však prišlo sklamanie. Keď už i ja a, bezpochyby, i študenti čakali, že sa od profesora dozvedia správne odpovede, dočkali sme sa úniku do stratena v štýle Luca Ferryho. Prednášajúci najprv  vymenoval viacerých filozofov-etikov, ktorí podobné problémy riešili a prišli s tou či onou teóriou etického správania.  Potom prehlásil, že ak by sme upredostnili jednu z tých teórií pred druhou, alebo naopak, tak by sme došli k záveru, že správnejšie by bolo to a to a nie to a to a  naopak. A napokon sme sa nedozvedeli nič konkrétneho. Profesor etiky na Harvarde nevymenoval jediný styčný bod, na ktorom by sa citovaní filozofi  dohodli všetci, nevyplynul mu ako záver jediný nepochybný poznatok alebo návod k správaniu, ktorý by si mohli študenti z prednášky odniesť ako oporný bod.

Etické dilemy riešené na Harvarde boli pritom zaujímavé a vystupovali v nich napr. lekári, ktorí nemohli vyliečiť všetkých svojich pacientov a museli nechať žiť niektorých z nich na úkor tých druhých. Problém bol v tom, ktorý pacient má väčšie právo existovať a ktorý sa musí rozlúčiť so životom v súlade s platnými zásadami etiky...  Iný typ harvardských etických dilem je dnes výsostne aktuálny, išlo v nich napr. o to, či  šofér v cestnej premávke, ktorému skočí pod auto skupina nepozorných detí má stočiť volant a prizabiť radšej nevinnú dôchodkyňu idúcu po chodníku. Samozrejme, tento typ dilem bude v blízkej  dobe stáť pred programátormi autonómnych vozidiel, ktorí si určite  nechajú poradiť od filozofov-etikov  a podľa môjho názoru je to pre spoločenské vedy veľká šanca, keďže každá vedecká disciplína zvyšuje svoju hodnotu a solídnosť praktickými aplikáciami. Napr. keď NASA posielala ľudí na Mesiac, nemohla sa uspokojiť s odpoveďou, že Jano si myslí, že na základe takých a takých hľadísk treba raketu vystreliť pod takým a takým uhlom, ale Jožo si myslí, že tie hľadiská majú byť nastavené inakšie a teda i ten uhol musí byť iný a Mišo má zasa iný pohľad i na vec i na uhol a takto do stratena. Fyzika získavala na sile tým, že musela dávať technikom či inžinierom konkrétne jednoznačné odpovede, podobne medicína, molekulárna biológia atď.

 

Na druhej strane šanca pre spoločenské vedy môže byť aj premrhaná, a čo horšie, neúspech filozofov môže výrazne oddialiť uvedenie do praxe automobilov bez šoféra. Prečo? Nuž preto, že žijeme v spoločnosti, ktorá je nejakým spôsobom organizovaná. Ak napr. predseda vlády nejakého štátu bude potrebovať poradiť v oblasti  kvantovej teórie poľa, nemôže sa obrátiť na hercov  Národného divadla, ale musí zatelefonovať na matfyz. V prípade programovania autonómnych vozidiel si teda vláda určite vyžiada v rámci legislatívneho procesu názor filozofov-etikov. Prečo nie som úplne presvedčený, že to skončí dobre? Nuž na základe dvoch  informácií z tlače, na ktoré som náhodou natrafil. Tá prvá vravela, že akási pracovná skupina filozofov-etikov odovzdala americkej vláde neviemkoľkostostranový elaborát, kde podrobne rozpitvala, kde čo a ako by v tej ktorej situácii malo autonómne auto urobiť, avšak ani zďaleka nedospela k jednoznačným záverom. No a druhá informácia sa týkala toho, že filozofi-etici z prestížnej MIT žiadajú verejnosť, aby sa formou vyplnenia testov na adrese http://moralmachine.mit.edu/ zúčastňovala na procese vytvárania konsenzu, ako má byť auto bez šoféra naprogramované. Ten test som si teda  pozrel a vyplnil  a užasol som i z jeho obsahu i z jeho vyhodnotenia.

Najprv k obsahu testu: musíte kliknúť na jednu z dvoch alternatív, kde alebo pošlete na druhý svet piatich dospelých pasažierov vozidla, alebo jedno dieťa, ktoré prechádza cez cestu; potom pokračujete vo vyplňovaní a zabijete dvoch starých ľudí alebo  jednu tehotnú ženu, lekára alebo psa, úradníka alebo manuálneho pracovníka atď atď.

K tomu obsahu testu uvediem dve veci:

1) Domnievam sa, že spoločenskí vedci podceňujú zložitosť problému. Každý matematik alebo fyzik vie, že riešiteľné problémy predstavujú málopočetné kvapky v oceáne tých prakticky neriešiteľných. Zložitosť nášho sveta je enormná a keď chceme o ňom čosi viacmenej jednoznačného povedať, musím sa sústreďovať na veľmi špecifické otázky. Nedomnievam sa, že palubný počítač v aute bude môcť byť niekedy naprogramovaný tak, aby obsiahol plnú zložitosť nepredvídateľných situácií na ceste. Čo horšie, i keď sa trebárs etici dohodnú, že život dvojročného dieťaťa sa má prioritne chrániť  pred životom deväťročného i tak neverím, že programátori zvládnu pripraviť auto tak, že z rysov tváre chlapčaťa, ktoré skočilo pod kolesá, vyčíta počítač jeho identitu, zistí si v matrike, kedy sa narodilo, porovná to s vekom najmladšieho člena osádky vozidla atď atď, hádam v týchto absurditách nemusím pokračovať. Nanešťastie presne v tomto  smere sa uberajú kolektívne  bádania spoločenských vedcov, ako tomu nasvedčuje aj obsah testov na http://moralmachine.mit.edu/.

2) Druhá zábrana spoločenských vedcov je ideologická. Z toho, čo filozofi etici píšu sa totiž zdá, že oni  potierajú subjektívnu dimenziu pojmu dobro. Považuju za akosi nepatričné povedať, že pre Slovákov je "dobré", že strelili Azerbajdžanu päť gólov, keďže pre Azerbajdžan je toto "zlé". Oni uznávajú iba akési vznešené objektívne dobro, na ktorom sa zdá ani nevedia sami dohodnúť,  a vaše autonómne auto pokojne premenia na váš hrob, ak by náhodou kritériám toho pravého dobra vyhovoval viac chodec, ktorý sa vám vlastnou vinou priplietol do cesty.

Teraz k tomu vyhodnoteniu testu. Ja osobne som ten test vyplňoval podľa presného kľúča a bol som zvedavý, či vyhodnotiteľ textu príde na to akého. Tu ide totiž aj o to, prečo sa študovaní filozofi etici pýtajú laikov, ako by mali postupovať.  Je to preto, že síce vedia presne, čo činia a overujú si testami u laikov iba spoločenskú priechodnosť ich pripravovaných rozhodnutí? V tomto prípade by som očakával, že sú azda natoľko nad vecou, že ten môj kľúč odhalia. Nestalo sa tak.

Aký bol teda môj kľúč? Jednoducho som vyšiel z toho, že pokiaľ autonómne auto rešpektuje pravidlá cestnej premávky, tak v nepredvídateľnej situácii musí chrániť v prvom rade svoju osádku. Ak auto nerešpektuje pravidlá cestnej premávky, ale majiteľ auta na tom nenesie žiadnu vinu (napr. autu zlyhajú brzdy, hoci majiteľ chodí do servisu na pravidelnú údržbu), i tak auto chráni svojich pasažierov. Samozrejme, ja netvrdím, že som si všetky možné aspekty môjho kľúča dokonale premyslel, ale zhruba takto by to azda mohlo fungovať. Každopádne vyplnil som ten test v tomto zmysle a v jeho vyhodnotení som si prečítal, že upresnostňujem ženy pred mužmi, lekárov pred psami, starých pred mladými a podobné múdrosti.

Záverom sa mi zdá, že spoločenskí vedci stoja pred veľkou výzvou, ktorá posúva ich odbor na novú úroveň zodpovednosti za to, čo tvrdia. Dúfam, že sa tej výzvy zhostia tak, že mladé podnikavé mamičky si nenechajú hneď po opustení pôrodnice platiť od majiteľov autonómnych vozidiel za to, že sa budú voziť na zadnom sedadle ukazujúc celý čas kamere palubného počítača svoje novorodeňa...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Kočner pochopil, čo je štát (píše Michal Havran)

A potom sa pokúsil ním stať.

Threema potvrdzuje Kočnerov vplyv na novinárku

Pri Kočnerovi sa opäť ukázala Ruttkayová.


Už ste čítali?