O etike, princípoch a potratoch

Autor: Ctirad Klimčík | 29.9.2019 o 11:36 | (upravené 29.9.2019 o 22:42) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  657x

Píšem o tom, či má spoločnosť nútiť znásilnenú ženu donosiť plod, ako aj o potratoch a etike všeobecnejšie

 

Už to tak býva, že na kontroverzné otázky života spoločnosti sa nevyhraní päť názorových prúdov, lež len dva väčšinové a keď už jedinec musí zaujať stanovisko, tak má záujem vybrať si jeden z dvoch prevládajúcich postojov. Iste, protistrana naň bude útočiť, ale vlastná strana ho ochráni, a všetko je viac menej v norme. Mať názor mimo dvoch hlavných, a dokonca ho ventilovať, však znamená vystaviť sa útokom oboch strán, a mám dojem, že presne toto sa chystám v tomto blogu urobiť...

Centrálna otázka, ktorej sa budem venovať je ochrana nenarodeného života, ale pôjdem na to od lesa a začnem od boja princípov. Prečo? Pretože každá strana v nejakom konkrétnom etickom spore argumentuje nejakým princípom, ktorý sa vo svojej formulácii zdá natoľko samozrejmý a nenarušiteľný, že každý, kto by proti takému princípu išiel, by vyzeral ako odľud. Problém je ten, že nielen pospolitý ľud, ale aj profesionáli zaoberajúci sa etikou (započítam do toho aj kňazov) často zabúdajú, že vcelku bežne nastávajú v živote situácie, kedy dva zdanlivo nenarušiteľné princípy sa navzájom "tlčú". Napr. sloboda slova vs. ochrana osobnosti, pravdovravnosť vs. loajálnosť k svojim (napr. pri výsluchu odbojára na gestape), ďalej vo vojne bežne zabíjame protivníka (a sme za to spoločnosťou vyznamenávaní), i keď zabíjať sa nemá atď, tých príkladov sa dá samozrejme vymyslieť spústa. Samozrejme kňazi  aj spoločenskí vedci (tieto dve profesné skupiny majú podľa môjho názoru oveľa viac spoločného než sa všeobecne súdi), znova budú hľadať univerzalitu, ktorý princíp sa má nadradiť nad ktorý, v jednom prípade sa budú odvolávať na Boha a v druhom na vedu, ale nebudú chcieť priznať to, čo vie napr. každý sudca pracujúci v teréne, že ten-ktorý stret princípov sa musí posudzovať individuálne a pokiaľ sa ten stret v typických prípadoch často opakuje, ten, kto má v ľudskej spoločnosti moc, musí rozhodnúť, ako postupovať. Či chceme, či nie, je to držiteľ moci, kto zaujme finálne stanovisko a tak sa to aj v konečnom dôsledku deje, i keď vládca si samozrejme vždy dá záležať, aby jeho rozhodnutie kňazi či spoločenskí vedci verbálne zosúladili s tými najvyššími princípmi. Každopádne nestranný intelektuál so mnou bude azda súhlasiť v tom, že sme to znova my ľudia, resp. tí z nás, ktorí majú moc, ktorí rozhodujú, čo je "dobré" a "správne". Samozrejme, kňazi s týmto nebudú súhlasiť, ale ani súčasní filozofi-etici, ktorí vo svojich bádaniach taktiež vychádzajú zo lživej premisy, že existuje nejaké univerzálne, vedou dané, správne konanie a z ideologických dôvodov sa strežia čo len náznakom priznať, že v živote ľudskej spoločnosti existuje niečo ako právo či vôľa silnejšieho...

Po tomto úvode prejdem k veci. Podľa názoru anti-potratárov, znásilnená žena musí donosiť plod, pretože ochrana života  je ten najvyšší princíp. Potratári, ktorí taktiež nie sú zbavení ideologických predsudkov, neoponujú tým, že v konečnom dôsledku rozhoduje ľudská spoločnosť, či sa počatému plodu umožní rozvinúť, ale  snažia sa oponovať tým, že o živote možno hovoriť, až keď sa vyvinie nervový systém plodu po x týždňoch a dovtedy to život nie je. Podľa môjho skromného názoru to však život je. Považujem za absurdné stanovovať nejakú hranicu, ako sa musí vyvinúť plod, aby bol považovaný za živú bytosť. Súhlasím s anti-potratármi, že prirodzený začiatok života je oplodnenie vajíčka spermiou. Všimnime si, že napr. takí právnici vo Francúzsku sú si taktiež vedomí faktu, že definovať život od x-tého týždňa počatia je problematické, a v súlade s vôľou mocných (parlamentu) považujú za živú bytosť iba narodeného človeka. To má samozrejme aj vyslovene perverzné následky, ako ukázal nedávny príklad, kedy auto zrazilo na prechode pre chodcov ženu v šiestom mesiaci, ktorá následkom zrážky na mieste potratila. Keďže sa však chudere prihodil "iba" potrat a nestalo sa jej nič iného, prokurátor prehlásil, že niet právneho dôvodu k obvineniu šoféra-piráta, ktorý teda vyviazol z celej veci iba s pokutou. Samozrejme, vec sa vo francúzskej televízii diskutovala a mne sa dvíhal žalúdok z toho, ako potratárky doslova ukričali poslanca, ktorý navrhoval zmeniť zákon, aby v podobných prípadoch šofér čelil obvineniu za zabitie.

Dosiaľ som dal v dvoch prípadoch za pravdu anti-potratárom. Znamená to, že som tiež zato, aby znásilnená žena musela plod donosiť? Nie som. Dokonca sa mi pri tejto predstave taktiež dvíha žalúdok. Nebudem tento blog predlžovať vypisovaním, aká ťažká trauma musí byť pre ženu znásilnenie, iba ho zakončím tým, aké legislatívne úpravy by som ja navrhol francúzskemu parlamentu, keby som bol poslanec. Zdôrazňujem pritom, že tu nebudem skrývať svoje postoje za nejaké princípy a či iné argumenty, o ktorých sa už beztak hojne rozpisovali potratári, iba uvediem, čo si myslím v rovine praktickej. Po prvé: v momente, keď gynekológ konštatuje tehotenstvo, musel by sa pacientky opýtať, či dieťa chce. V prípade pozitívnej odpovede by lekár a pacientka vystavili plodu atestáciu, že je ľudskou bytosťou, čo by znamenalo všeobecnú právnu ochranu nenarodeného života (napr. pri autonehode). V prípade, žeby žena dieťa nechcela, musela by ísť pred interrupčnú komisiu, ako to bolo kedysi za socializmu (neviem, či to ešte takto funguje). Táto komisia, zodpovedne zostavená, by posúdila, či  a za akých podmienok spoločnosť umožní počatému životu sa rozvinúť. Bez ideológie, veď v konečnom dôsledku rozhoduje vždy spoločnosť koho nechá a koho nenechá žiť...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

S Kočnerom si dohadoval stretnutie aj bývalý šéf vojenských tajných

Skuhra šéfoval Vojenskému obrannému spravodajstvu za ministra Glváča.


Už ste čítali?